Forty-six Doors

Spala som nekonečne dlho, ale noci pre mňa aj tak nemajú žiadny význam. Slnko som nevidela už niekoľko dní. Akoby čas prestal existovať a krv v mojich žilách sa zmenila na piesok, dokázala som len sedieť. A ležať. Vnímať, ale nereagovať. Klapky na oči, nevidím a nepočujem, urobím to zajtra, ešte chvíľu blažene ignorovať všetko čo sa mi sype na hlavu, veď ešte môžem dýchať. Ešte som nad vecou.
Bol to sen čo ma prebudil, absurdne a trefne, Smrť sedela oproti mne na stoličke a robila si nároky na moje dieťa. Iba jedno. Veď ich mám viac. Ale ešte s ním mám trochu času. Kým dospeje. "Prečo si ho nezoberieš hneď?!" kričala som na ňu. Ale teraz už asi rozumiem.
Ešte je čas. Ešte sa všetko dá zmeniť. Ako keď som sadla do auta ktorému chýbal volant .... a našla som ho pod sedadlom. Vziať si späť kontrolu nad tým kam smerujem, a ako. Už len keby som pochopila význam tých ručne-maľovaných hodvábnych šatiek ...