Zmeny ...


... zmeny v práci, v živote, v počasí ... v myšlienkach, v pocitoch, v názoroch, vo vzťahoch ....

Celý deň bolo krásne a navečer sa rozpršalo.

Zajtra neoficiálne, ale konečne, začínam v novej práci. Eufória sa strieda s neistotou a zlosťou, ale nakoniec vždy prevládne radosť a nadšenie. Čakanie zabíja. O týždeň začína škola a dávam dokopy rozvrh. Môj najlepší kamarát sa zaľúbil a žiari ako slniečko. Môj bývalý kamarát pochopil že je bývalý a už tri týždne sa neozval. Stále viac mi chýba moja Láska, a štve ma že nemôžem byť pri ňom keď potrebuje objatie a štít pred krutou realitou ubližujúcich slov. Upokojuje ma vedomie, že sú pri ňom priatelia. A hneď sa pridá žiarlivosť, lebo na mojom mieste je niekto iný. Zahriaknem sa, blbosť! Každý je na svojom mieste, a na tom mojom len ja. Teraz sa spolu s macíkom odoberieme do postele a necháme prísť ďalšie ráno a ďalšie odpovede a zmeny. Zmena je život, no nie?



Celý deň bolo krásne, večer sa rozpršalo, a teraz je tma a zima, ale Luna svieti a okolo nej žmurkajú hviezdy ...

Verím

Luce del mondo sei Signor...

Stovky ľudí z pol Európy stoja v rade a čakajú na malú okrúhlu oplátku, ktorá pre nich znamená tak veľa. Ja sedím a sledujem, nechám piesne preniknúť až hlboko dnu, kde sú uložené spomienky ... pred nejakými 5-6 rokmi by som stála v rade tiež, možno by som si dokonca spovedala svedomie. Teraz už ani to. Teraz tu len som, pentagram skrytý pod tričkom, hlavu plnú spomienok. Hoci viem naspamäť všetky frázy, ktoré tu znejú, v naprogramovanom dialógu davu a kňaza, mlčím. Vidím Piaristický kostol v Prievidzi, známe tváre, známe lavice, známe piesne. Salve Regina, ako zo spomienok, zrazu znie až príliš skutočne a ja si uvedomím, že spievam s nimi, spájam ruky a mimovoľne sa usmievam ...



Vpredu pod pódiom sedí asi 100 mladých ľudí v modrých tričkách festivalu. Chlapci a dievčatá, muži a ženy, z celého srdca oslavujú, chvália, radujú sa zo života. Bývalí feťáci, alkoholici, delikventi, beznádejné prípady ... tu, na Festivale Nádeje, "čistí", šťastní, s rodinou a priateľmi, so svojím Bohom. Škola Života im pomohla, naučili sa znova žiť, mnohí o vlások unikli smrti predrogovaním, alebo väzeniu. Vedľa mňa sedí môj bráško, má na sebe modré tričko. Božie cesty sú nevyspytateľné. Priviedli ma tam odkiaľ som kedysi odišla a neplánovala sa vrátiť. Nie som kresťanka. Maximálne tak na papieri, ale počtom sviatostí sa predsa viera nemeria.

Creo in unum Deum...

Verím? Nie, len počúvam. Zatváram oči, vychutnávam si tóny, harmóniu hlasov a nástrojov, ten pocit... Spomínam si na nespočet omší, ktoré som zažila a zisťujem, že jediné čo zostalo, sú piesne. Zvyšok bol, úprimne povedané, nuda. Viem, že celá omša, všetky tie recitovačky, gymnastika, úkony, že všetko má svoj skrytý význam, mám o tom dokonca aj knižku - KKC. Nikdy som ju nečítala. Jediné modlitby ktoré mi niečo vraveli, boli piesne. A pritom vôbec nezáležalo na slovách. Mojím vyznaním viery bola hudba. Zavrieť oči a spievať.



Takže áno. Verím. V hippie čižmách, batikových nohaviciach, s pentagramom na krku, na kresťanskom festivale, verím v hudbu. Verím, že piesne, tóny gitár a huslí, rytmy bubnov .... verím že preklenú priestor medzi nami a našimi Bohmi, nech sú kdekoľvek. verím, že moja cesta do neba je sprevádzaná hudbou a že v mojom nebi sa hrá a spieva a tancuje. Verím, že zafajčený Bluesbar je miestom modlitieb a spovedí rovnako ako Medicínsky kruh v srdci divokej prírody, alebo niekoľkostoročný kamenný kostol. Bola som vo všetkých troch, spievala som, a cítila sa ...ako v nebi.



PS: Večerný program - divadlo obrovských rozmerov, nádherné kulisy kameňolomu a presvedčivé herecké výkony ... fotky budú tu, keď budú ...

Shut Up & Read

Sedela som v U-Bahne, čítala knižku a nevšimla si svoju zastávku! Že no a čo? To sa mi nestalo už úplne strašne dlho ... a je to skvelý pocit:-) Zabudnúť na čas, na všetko okolo a tak sa začítať, že príbeh ožije a naozaj prebieha ... v mojej hlave, kde v tej chvíli vytesní všetko ostatné.
Tú knižku som kúpila za tri koruny v Prievidzskej knižnici, pred už neviem kedy, vyhrabala som ju z vyradených kníh. Obal už nemá, je oblepená len zažltnutým tvrdým papierom aby ako tak držala pokope. Neviem čo ma na nej vlastne zaujalo, že som si ju vôbec kúpila ... knižky si väčšinou vyberám tak, že ich niekde otvorím a kúsok si prečítam. Zrejme ma kúsok tejto knihy oslovil. Potom zmizla medzi mojimi ostatnými knižkami. A dnes, s vidinou nezábavného sedenia v mestskej doprave, som siahla po nejakej knihe a vytiahla túto. Hodila ju do tašky, bežala na U-Bahn, začala čítať .... a prečítala som svoju zastávku. Krásny pocit ...

PS: Jacques Sternberg - Dívka, moře a noc (Sophie, la mer et la nuit - 1976)

PPS: Ešte stále čítam ...

Ink and sunflowers


Die Wörter kommen schneller, als die Tinte trocknet, und dann habe ich sie alle auf den Händen abgedruckt und kann sie nich loswerden ... zum Glück habe ich noch die Stifte. Eine Menge Stifte für eine Menge Wörter. Bleibt brav am Papier.


Chcela som si kúpiť slnečnice, ale už bol večer a zatvárali. Zajtra má celý deň pršať. Tak možno nabudúce. Aspoň že môj dáždnik je žltý. Otvára sa na prvé kvapky ...

Missing

Kedysi som nedala dopustiť na čokoľvek cestovinové. Teraz je moje najobľúbenejšie jedlo sushi. A čokoľvek Čína a Japonsko. Nezdravá úchylka - tortilla chipsy.
Ako teenager som zbožňovala Kelly Family, potom Shakiru, Avril Lavigne, Robbie Williamsa ... teraz mením obľúbenú hudbu pomaly každý mesiac, a nemám žiadnu obsession. Niekedy sa vrátim k starším cdčkam, niekedy len pustím lastfm, a keď ma nejaká skladba chytí za srdce, stiahnem od toho interpreta všetko čo nájdem a ďalší mesiac na tom fičím ... momentálne Keren Ann a Gavin DeGraw. Som zvedavá čo bude potom.
Ako malá som chcela vyzerať ako princezná, mať modré oči, blond vlasy a volať sa Erika. Nosila som šatočky a lakovky a bola som nadovšetko spokojná. Neskôr som mala obdobie menčestrákov a flanelových košieľ a zásadne som odmietala podprsenku. Teraz som free-style hipík s kvietkovaným svetrom a širokou sukňou, naboso po meste s margarétkou vo vlasoch.
Spievala som, veľa a rada. Zbor, skauti s gitarou ... stále rada spievam, ale stále menej. Zato tancujem, stále viac. A to som kedysi tvrdila že som totálne drevo.
Od malička som zbierala obrázky zvieratiek. Všetky obrázky všetkých zvieratiek, aj tie najmenšie. Ešte stále mám niekde albumy a plagáty. Všetko ostatné som už vyhodila. Teraz zbieram len to čo chcem mať v izbe na stene. To čo má význam viditeľný možno len pre mňa. Delfíny a žraloky (na dvoch rozličných miestach, tí dvaja sa totiž nemajú radi). Daliho obrazy. Absolutno Marcela Vaneka. Buddhu. Rachel Brice. Kresbu Shaolinského mnícha od kamarátky ktorú vidím maximálne raz za pol roka. Stonehenge. Angelinu Jolie. Poslednú kampaň Don Gil. Audi TT. Bambiho. Oznamko z oktávy. Čajku. Vymaľovanú indiánsku mandalu. Om. Pohľadnicu ktorá prišla v pravú chvíľu. Logo DA Wien. A fotky tých ktorých milujem.
Mám štyroch plyšákov. Kedysi to boli desiatky, a každý mal svoje meno, a všetky som si pamätala. Už si nepamätám. Teraz to sú len Spací pes, Macík, myšiak Bohumil a Zajko. K Psovi sa túlim keď zaspávam a je mi smutno, Macíka som zachránila, myšiak sa ku mne presťahoval od Ericha a Zajka som dostala od Nugyho na narodeniny, keď som sa sťažovala že už nedostávam plyšákov ... iné mená nemajú. Majú len históriu a spomienky. Ako časové schránky. Vložíte dnu niečo čo tým v budúcnosti povie ako sa žilo vo vašej súčasnosti. Ale nikdy im to nepovie toľko čo vám.
Na dverách do mojej detskej izby bola Šmoulinka. Teraz je na nich kalendár a stále sa meniace plagáty z akcií a výstav v meste. Nad posteľou na šnúrke mi visia hlavolamy. Po nemecky Geduldspiele. Hry s trpezlivosťou.
Dá sa úplne dospieť? Vymknúť detstvo pred dverami spolu s plyšákmi a zabudnúť ich mená? Je to cieľ? "Dospelí" mi hovoria že aj oni raz mali sny a chceli zmeniť svet. Že to nie je také jendoduché ako si teraz predstavujem. Ale ja si to nepredstavujem jednoducho. Nemyslím si že život je jednoduchý. Viem že nie je. Žijem ho. Mení ma. Až tak, že sa občas pýtam - zostane niečo nezmenené? Čo robí človeka tým neopakovateľným unikátom, tou individualitou? Nie sú to práve tie veci čo nosí, hudba čo počúva, záujmy, obľúbené jedlo, ... Koľko osobností som bola? Ktorá som teraz?
A prečo mi je niekedy za tými ostatnými smutno?