FREE HUG



Dnešný deň vyzeral beznádejne. Takmer o ničom. Ale vďaka pár bláznom, ktorí sa nevzdali šedej oblohe a mokrým chodníkom bol nakoniec celkom pekný. Dostala som objatie.
And it made my day.
Vystúpila som z električky pri Uni, a automaticky som zamierila ku schodom vedúcim z podzemného levelu do toho nadzemného (električky jazdia vo Wiedni aj pod zemou, vlastne celá mestská doprava je niekoľkoúrovňová:-). Vždy tam postávajú nejakí predavači novín, nejakí bezdomovci a nejakí letákorozdávači. Teraz ale bolo niečo inak. Ľudia sa usmievali, niektorí pre seba, niektorí na seba. A keď som uvidela dôvod úsmevov, pridala som sa k nim. V dave stálo dievča, zrejme študentka, a vysoko nad hlavou držala z kartónu vyrobenú tabuľu.
FREE HUG / GRATIS UMARMUNG

Objatie zadarmo.

Bola som si po jedno. Potom som sa vrátila a spravila fotku. (Keď prídem na to ako ju dostať z mobilu do PC, bude aj tu). A keď som odchádzala, usmievala som sa. Bol to najžiarivejší okamih dnešného dňa.
Pred Uni stáli ďalší dvaja "záchranci dňa". A všetci čo od nich odchádzali, mali ten žiarivý, dojatý úsmev. Zvyknutí na princíp niečo za niečo, šokovaní jeho narušením.

Študenti sú naozaj zvyknutí dostávať rôzne veci, od reklamných letákov a kľúčeniek až po grátis výtlačok dnešných novín. Všetko za účelom reklamy, získania nových zákazníkov. A každý kto robí reklamu, má za ňu zaplatené.
Čo majú tí blázni z toho keď rozdávajú objatia?
Čo tak lepší svet? Dobro sa správa podľa princípu RRR - Radosť Rozdávaním Rastie. A keď niekto nemá vôbec náladu rozdávať radosť, lebo práve žiadnu nemá, môže sa to zmeniť, keď zrazu nejakú dostane. Ako napríklad objatie a úsmev, a slová pekný deň. Je to náklad ktorý príjemne hreje na duši, a ešte viac, keď sa odovzdá ďalej.
Keď sa mesto usmieva, svet sa stáva lepším.
Dnes som to videla. And it made my day.

Edin

Ponúkla som priateľstvo jednému človeku. A on ho odmietol. Z princípu.

Priateľstvo medzi mužom a ženou ... taká vec neexistuje.

Samozrejme že existuje! Všade okolo! Čo sa musí stať aby niekto prestal veriť na priateľstvo? Alebo pozná sám seba a vie že on takého priateľstva nie je schopný? Prečo potom to zovšeobecnenie? Od neho som odpovede nedostala. Len som ostala sklamaná, dokonca trochu šoknutá z toho, že som otvorila dvere svojho sveta niekomu kto neverí....neverí na priateľstvo...

Možno by som sa tým nemala vôbec zaoberať a byť rada, že odmietol vstúpiť. Ale mrzí ma to. Mrzí ma, že niektoré pochopenia a poznania bolia. A ako bolí byť nepochopená. A ako veľmi bolí nechápať.

Máš priateľa, nemala by si sa priateliť s inými mužmi. Moja baba by to nesmela.

ČO? Pomyslela som si, ako dobre že nemáš priateľku. Chúďa dievča. Nájdi si takú ako ty. Takú čo neverí, alebo takú čo bezvýhradne verí tebe, bez otázok a myšlienkových pochodov. Iná ti pri prvej príležitosti zdrhne. K niekomu kto verí na priateľstvo ľudí, mužov a žien, mladých a strarých, bielych a čiernych.... Možno ti otvorí oči. A možno ich zavrieš ešte pevnejšie. Ak zmeníš názor, zaklop. Ak sa otvoríš, otvorím...


Mojim priateľom : MÁM VÁS RADA!!!!!!

Rozlúčka v splne


Je spln. Krásny čas na zmeny. Niektoré kapitoly života neprežijú jeden rok. Dvanásť splnov.

Včera som dala zbohom baru. Konečne. Teraz to vyzerá že som chronický vymetač barov. Nie som. Ja som v bare pracovala. Teraz je to presne rok. A skončila som. Už žiadne čapovanie piva, už žiadne utieranie stolov, vzpieranie s debničkami , žiadne konverzácie s napitými zákazníkmi a predstieraný záujem. Na začiatku to bolo dobrodružstvo s riadnou dávkou stresu. Ku koncu ma takmer udusil cigaretový dym.

"Musíš sa baviť so zákazníkmi, nech viac pijú a viac platia."
Už nemusím.

"Keď ťa pozývajú, nemôžeš odmietnuť. To sú prachy. Moje prachy. Ako to myslíš že nepiješ?!"
Tak že nepijem. Bodka. Koniec. Konečne.

Ľudia chodia do barov a reštaurácií, nechajú sa obsluhovať, čakajú služby, veď platia. Ale mnohí zabúdajú, že čašníčky a čašníci sú tiež ľudia. A to bolí. Z druhej strany sa ten jasný obraz pokriví. Nie som tá, čo vchádza do baru, ale tá čo vraví "Dobrý deň". Nie som tá čo čaká na drink, ale tá čo ho prinesie. Neplatím, ale účtujem. A jasný obraz sa mení na 3D.

Zotmie sa. Prichádzajú ďalší, iní, a namiesto ovocného džúsu pijú vodku s RedBullom. Namiesto slečna na mňa volajú "hej ty" a "bábika" a mne je občas na zvracanie a občas do plaču. Ale sú to prachy. Dym z cigariet sa vlní v tlmenom svetle lámp a hluk sa násobí počtom prázdnych pohárov. Počítam minúty do záverečnej, aj keď to nemá zmysel. "Kým pijú, nalievaj. Hoci aj do piatej. To sú moje prachy." Šéf je šéf. A ľudia na barových stoličkách stále otravnejší. Entý krát tá istá veta, tie isté problémy, ten istý drink. Psycho.

Odkedy som poprvýkrát stála za barom, na druhej strane, obdivujem všetkých, ktorí tam stoja. Možno je to pre nich vysnívaný job. Možno ich to baví. Možno je to pre nich zábava. Pre mňa nie. Želám veľa zábavy.

A možno je to jediný spôsob ako si zarobiť na život. Možno dočasné riešenie. Možno zlý sen. Chápem. Želám skoré prebudenie.

A tí, ktorí ste na druhej strane nikdy nestáli, prosím nezabúdajte, že tí ktorí vás obsluhujú, nie sú sluhovia. Sú to ľudia, správajte sa k nim tak.

Pieseň sídliskových veľrýb

V poslednom čase som málo doma. Je to ďaleko a nakrátko. Víkend je málo. Ale keď už som doma, tak naplno. Vychutnávam každý detail, každé odomknutie dverí, každú omrvinku na podlahe, každý škrabanec od nášho mačiatka... A počúvam zvuky. Sú také iné, iné ako večný hukot môjho milovaného veľkomesta, iné ako tlkot konských kopýt a hrkot fiakrov, iné ako ozveny v kilometrovej stanici metra.
Každé mesto ma svoje zvuky. Svoju hudbu, pieseň ktorú si bez prestania spieva, niekedy na plné hrdlo, niekedy len v brumende. Tí čo v meste žijú, sú k nej hluchí. Nepočujú rytmus, uniká im melódia. Ale ja som málo doma. A keď prídem, počúvam pieseň svojho mesta. Zakaždým v nej nájdem nové tóny, a znovuobjavím tie staré, nostalgicky známe. A keď som bola doma naposledy, začula som spievať veľryby. Nie, nie je to pri mori. Ani v zoo veľrbyby nemáme. Len sídlisko sa volá trochu mokro - Zapotôčky. Tieto veľryby boli sídliskové. Ťazké, hlučné, neforemné, s plnými bruchami. Otvorili ústa, najedli sa, niečo aj vypľuli a plávali ďalej dňom. A spievali. Spievali keď sa stretávali s menšími rybami, keď sa zastavovali aby sa nakŕmili, alebo keď čakali na uvoľnenie cesty. Keď ich spievalo viac, znelo to presne ako z prírodopisných filmov. Nahrávky spod hladiny mesta. Mestské veľryby s bruchami plnými Jonášov. A Márii a Martinov a Filipov a ... doplňte si koho chcete.
Je zvláštne, že človek musí odísť a vrátiť sa, aby uvidel a začul to čo bolo zakryté každodennosťou.