O čajkách a havranoch


Nad hlavou mi preletel oblak bielych čajok. Mamičky s kočíkmi na hromadnej prechádzke, usmievam sa pri tom pohľade, sú ako malé vojsko, každá tlačí svoj tank, a v ňom veliteľa svojho života.

Havrany krákajú pod holými stromami, prechádzajú kývavo cez chodník a zazerajú. Aj studené slnko zazerá cez konáre stromov, tvári sa že hreje, ale keď odložím rukavice, je mi trochu zima.

Sedím na lavičke pri križovatke chodníkov, za chrbtom mám cisársky zámok, pred sebou majestátnu záhradu, fontánu, labyrint uličiek pomedzi živé ploty, ukryté sochy, jazierka a ľudia. Vo fľaši mám čaj, v ruke večnosť rozčítanú knihu, a po každej strane sa obzerám a užívam si tú chvíľu, len tak, na lavičke v parku. Ročné obdobie je podľa počasia nedefinovateľné, no keď privriem oči do slnka a nadýchnem sa, cítim slabučkú vôňu prichádzajúcej jari. Snežienky som tento rok videla iba raz, aj to len na chvíľu. Neznášam jednotvárnosť, ale chýbajú mi rituály. Snežienky vo februári musia byť.
A rozmýšľam, prečo som si zase nevzala zápisník. Nakoniec nájdem starú potvrdenku a na zadnú stranu píšem ... prečo sú slová napísané rukou na papieri živšie ako tie na monitore? Reprodukcia reprodukcie pocitov.


Prídem znova, keď v parku odkryjú sochy.


7 other thoughts:

Daily Whinger 21/2/08 01:58  

Co citas?

Maroško 21/2/08 10:01  

Takú úžasnú myšlienku, akú si napísala v druhej vete, som nečítal, ani nepamätám. Ale odteraz si to o tom malom vojsku budem pamätať veľmi, veľmi dlho.

Lilith 21/2/08 14:10  

Daily ... Regenhexe od Jurgy Ivanauskaite

Marosko ... zelam ti ten pohlad :-)

invisible 21/2/08 22:43  

v poslednú dobu, často sama sedávam v parku na lavičke, v inom štáte, inom meste, pre iné dôvody....sama...s vlastnými myšlienkami...mrakmi sťahujúcimi sa nad mojou dušou....jedine v sade ich dokážem pre tú danú chvíľu odtlačiť a povoliť rieku vlastných kvapiek slanej vody...a nikto sa nečuduje že plačem...ani vojaská so svojimi tankami...
nech už príde jar...a nech sa znova ozýva štebot vtákov...

felisia 24/2/08 22:09  

pekne. mam rada len-tak chvile ktore su len moje :-)
snezienky uz rastu

GragonFleur 4/3/08 11:37  

(Tak som sa konecne odhodlala prilozit svoje pismenka k dielu,ale mi to trvalo..)
Paci sa mi, ako vies nadherne vyjadrit puzzle dojmov, ktore si potom kazdy dotvara po svojom, to by som sa raz chcela naucit.
Snezienky a atmosfera parku, na prvy pohlad sa to zda take..uplne, ale skryva v sebe minimalne pat dalsich rozmerov.
Kam sa hrabe moj blog... :)

Lilith 5/3/08 00:03  

Felisia ... ano rastu a kvitnu, videla som a tesila sa ako mala :-) uz je vsetko v poriadku, moze zacat jar...

Fleur ... Naucit sa pisat ako ja alebo niekto ... niekde v starsich postoch mam jeden o pisani :-) a tam som to povedala. Pises za seba a o sebe a vzdy to moze byt lepsie ale vzdy len tvoje... a mne sa tvoj blog veeelmi luuubi!!!
A a a dakujem za pochvalu, velmi potesila :-)