Staré mosty a jesenné lásky

Predstavujem si tváre priateľov, ktorých som nechala doma keď som odišla za hranice, za svojím snom ... a znova kráčam po mostoch ktoré nás spájali, posielam listy, píšem mejly .... a prichádzajú, kývajú z druhej strany mosta, píšu čo majú nové, čo sa zmenilo, čo ostalo po starom. Niektorých musím spoznávať nanovo, nevideli sme sa 14 rokov. Niektorí mi píšu čo sa stalo za tie posledné dva. Niektorí len pošlú odkaz, že všetko bude v poriadku a že sa ozvú ... A ja som rada že som nabrala odvahu a vkročila na tie mosty, kde už dlho nikto nebol, ani z jednej strany.

Na ceste k tvojmu priateľovi nesmie rásť tráva. Budem sa snažiť.



No a láska? Tá asi má obdobie epidemického šírenia ... z každej strany mi prichádzajú hlásenia a správy o tom kto sa s kým našiel a kto má koho rád ... a vonku je naozaj tak trochu máj, a keď idem do práce, znie hudba a ľudia sa usmievajú. Tých niekoľkí čo sa neusmievajú majú na smútok svoj dôvod. Smútok za tými ktorí sú dlho preč. Smútok za tými ktorí sa už nevrátia ...

Najhoršie na snoch je , že ich musíme dosnívať na zemi ...