Forty-six Doors

Každý deň (ak ho práve netrávim ničnerobením), nájdem cestou niečo, čo by som si rada priniesla domov. Bláznivo pestrofarebný kvetináčik, knižku z antikvariátu o živote a smrti čarodejníc v stredoveku, svietnik zo starého striebra, ...Ale keby som si niečo z toho naozaj doniesla, skončilo by to na poličke, v šuflíku, alebo v škatuli pod posteľou.
Nie som doma. Stále mám nevybalené veci v krabiciach pod posteľou, akoby som sa každú chvíľu mala znova sťahovať. A ja sa sťahovať budem. Tak dlho kým nebudem konečne doma. U mňa doma.
Teraz sedím u E., v hojdacej sieti, a píšem do notesu. On je doma. Je to vidieť, je to cítiť. Všade nejaké výpovede o človeku, o živote, o priateľstvách a láskach, o duši. Vidím aké to je doma.
Ja bývam na intráku, s cudzím človekom na izbe. Mám prenajatú posteľ, dve skrine, stôl pod oknom a kus steny. V poličkách v dvoch radoch nedôstojne natlačené knihy, v kopách oblečenie, v krabiciach a krabičkách spomienky. Úplne natesno, úplne potichu. Na stene mám pár plagátov, aspoň závan niečoho známeho, niečoho ako doma. A zopár kúskov svojho súkromia, fotky svojej duše, nalepené na doske stola a v kúte pri posteli, tak že ich nikto iný nevidí. A ostatné skryté, zabalené, čakajú, kým to bude stáť za to, kým budem konečne naozaj bývať a vybalím všetky krabice.
Teraz len prespávam. Už rok a pol prespávam alebo sa túlam. Po meste, po internete, po škole, po myšlienkach, po melódiách, po písmenkách... a v poslednej dobe, keď nespím a netúlam sa, utečiem tam, kde mám najbližšie k tomu, byť doma. Doma u E. A je to tak trochu aj môj domov. Ochranný silový plášť, energetická guľa v tom cudzom svete, ktorý nepochopiteľne milujem a občas nenávidím. Dostala som kľúč. Úžasnú dôveru. Kľúč od bytu, a tým zároveň aj od srdca, univerzálny kľúč na otváranie okien do duše.
Doma nie je miesto. Doma sú ľudia. Rodina, priatelia, lásky, ... v spomienkach aj v súčasnosti.
Chcem byť doma, mať domov, kde budem sama so sebou, a kam vpustím len tých ktorých ja sama chcem. Kde zavriem dvere keď budem chcieť byť sama, a namaľujem na stenu obrovské žiarové slnko a na strop hviezdnu oblohu, lebo o tom snívam už niekoľko rokov. A všade rozvešiam obrázky môjho srdca a fotky mojej duše.
Bez strachu, že ich niekto cudzí vypozerá do stratena.