Je mi trochu smutno

Prestane plyšový medvedík byť medvedíkom, keď deti prestanú byť deťmi?

Na Kettenbrückengasse sa pravidelne koná blšák. Predstavte si rady stánkov, stolov, krabíc, kartónov, niektorí rozložia svoje poklady priamo na zem na rozložené noviny. Hľadači pokladov sa prechádzajú, prehrabávajú, prehrýzajú, prekrikujú, až kým nenájdu to čo možno vôbec nehľadali, zaprášený keramický hrnček, strieborné náušnice, polorozpadnutú zbierku básní vyradenú z knižnice niekedy v roku 1930...
Ja som jeden z hľadačov, vždy keď mám možnosť a náladu a potrebnú výstroj (prachy a ostrý jazyk ;-). Dokážem hľadať celé hodiny, hoci nikdy neviem presne, čo. Kúsok histórie, možno nejasnú spomienku z minulého života? Všetky tie veci majú za sebou nejaký život. A práve čakajú na znovuzrodenie. Cítim sa trochu ako Bohyňa života a smrti, keď rozhodujem o ich ďalšom osude. Ale nikdy nemám pocit zodpovednosti za tie ktoré nechám čakať. Nikdy som nevedela čo sa s nimi ďalej stane.

Minulú sobotu som bola svedkom masovej vraždy. Po potulkách mestom sme zablúdili aj na blšák, teda na miesto kde pred pár hodinami BOL blšák. Našli sme už len zvyšky. Detské šaty na kopách potrhaných kníh, všade krabice plné zabudnutých (opustených) pokladov. Posledný súd... A supy. Všade. Trhali sa o najlepšie kúsky, rozhrabávali kopy, sliedili hladnými očami po ďalšej koristi.
Blšák skončil, a čo sa nepodarilo predať alebo vymeniť, bolo nechané napospas vlnám anonymnej masy. More ľudí bralo všetko čo bolo ešte ako tak použiteľné. Myslela som na vojnové obete. Mŕtvym už nebude nič chýbať. Ale kto tu bol mŕtvy?

Najviac bolel pohľad na knihy... Toľko slov nazmar! Toľko strán umlčaných! Chcela som sa modliť, pošepky. Ale nebolo kedy, a hlavne nebolo kde. Autopluhy zhŕňali všetko na veľkú kopu, ktorú pazúry žeriava prekladali na korbu pohrebného - pardon, smetiarskeho auta. A ešte aj tam sa prehrabávali tie najodvážnejšie supy, a snažili sa uchmatnúť posledné sústa.

Pozorovala som. Najprv z diaľky. Najprv len pozorovala. Potom bližšie, potom pomedzi haldy nechcených... a uprostred bojiska som si kľakla a vzala do rúk plyšového macíka. Bol špinavý, ufúľaný, ale usmieval sa akoby prežil veľa krásneho. A od tej chvíle bol môj. Ešte sme stihli zachrániť niekoľko (málo!) kníh, krásne viazaných, krásne napísaných, ktoré sa krásne čítajú, jeden maličký hrnček a jeden zošítok spomienok. Na prvej strane meno, na ďalších stále znova slovo "nezabudni". Mám podobný, vraví "nezabudni na tých s ktorými si osem rokov bránila svoje dobro pred učiteľmi" ( Motto: Učitelia chceli len naše dobro, ale my sme si ho za tých osem rokov nedali vziať!)
Viac sme nestihli, pazúry všetko zhrabli a odniesli mimo náš dosah. Zostalo len trochu smútku, a keď teraz píšem, pozerá na mňa spoza písmeniek, na monitore aj na stránkach takmer umlčaných kníh. Len macík sa usmieva. Už je čistý a má svoje miesto, v mojej izbe aj v mojich spomienkach. A stále je macíkom, aj keď deti ktoré s ním vyrastali už zrejme dávno nie sú deťmi. Možno len niekde vnútri, v každom z nás, plače dieťa keď vidí umierať príbehy a plyšových macíkov.

(Fotky mám, zase na mobile, zase to potrvá. Ale budú. Aj macík je odfotený)