Verím

Luce del mondo sei Signor...

Stovky ľudí z pol Európy stoja v rade a čakajú na malú okrúhlu oplátku, ktorá pre nich znamená tak veľa. Ja sedím a sledujem, nechám piesne preniknúť až hlboko dnu, kde sú uložené spomienky ... pred nejakými 5-6 rokmi by som stála v rade tiež, možno by som si dokonca spovedala svedomie. Teraz už ani to. Teraz tu len som, pentagram skrytý pod tričkom, hlavu plnú spomienok. Hoci viem naspamäť všetky frázy, ktoré tu znejú, v naprogramovanom dialógu davu a kňaza, mlčím. Vidím Piaristický kostol v Prievidzi, známe tváre, známe lavice, známe piesne. Salve Regina, ako zo spomienok, zrazu znie až príliš skutočne a ja si uvedomím, že spievam s nimi, spájam ruky a mimovoľne sa usmievam ...



Vpredu pod pódiom sedí asi 100 mladých ľudí v modrých tričkách festivalu. Chlapci a dievčatá, muži a ženy, z celého srdca oslavujú, chvália, radujú sa zo života. Bývalí feťáci, alkoholici, delikventi, beznádejné prípady ... tu, na Festivale Nádeje, "čistí", šťastní, s rodinou a priateľmi, so svojím Bohom. Škola Života im pomohla, naučili sa znova žiť, mnohí o vlások unikli smrti predrogovaním, alebo väzeniu. Vedľa mňa sedí môj bráško, má na sebe modré tričko. Božie cesty sú nevyspytateľné. Priviedli ma tam odkiaľ som kedysi odišla a neplánovala sa vrátiť. Nie som kresťanka. Maximálne tak na papieri, ale počtom sviatostí sa predsa viera nemeria.

Creo in unum Deum...

Verím? Nie, len počúvam. Zatváram oči, vychutnávam si tóny, harmóniu hlasov a nástrojov, ten pocit... Spomínam si na nespočet omší, ktoré som zažila a zisťujem, že jediné čo zostalo, sú piesne. Zvyšok bol, úprimne povedané, nuda. Viem, že celá omša, všetky tie recitovačky, gymnastika, úkony, že všetko má svoj skrytý význam, mám o tom dokonca aj knižku - KKC. Nikdy som ju nečítala. Jediné modlitby ktoré mi niečo vraveli, boli piesne. A pritom vôbec nezáležalo na slovách. Mojím vyznaním viery bola hudba. Zavrieť oči a spievať.



Takže áno. Verím. V hippie čižmách, batikových nohaviciach, s pentagramom na krku, na kresťanskom festivale, verím v hudbu. Verím, že piesne, tóny gitár a huslí, rytmy bubnov .... verím že preklenú priestor medzi nami a našimi Bohmi, nech sú kdekoľvek. verím, že moja cesta do neba je sprevádzaná hudbou a že v mojom nebi sa hrá a spieva a tancuje. Verím, že zafajčený Bluesbar je miestom modlitieb a spovedí rovnako ako Medicínsky kruh v srdci divokej prírody, alebo niekoľkostoročný kamenný kostol. Bola som vo všetkých troch, spievala som, a cítila sa ...ako v nebi.



PS: Večerný program - divadlo obrovských rozmerov, nádherné kulisy kameňolomu a presvedčivé herecké výkony ... fotky budú tu, keď budú ...