Missing

Kedysi som nedala dopustiť na čokoľvek cestovinové. Teraz je moje najobľúbenejšie jedlo sushi. A čokoľvek Čína a Japonsko. Nezdravá úchylka - tortilla chipsy.
Ako teenager som zbožňovala Kelly Family, potom Shakiru, Avril Lavigne, Robbie Williamsa ... teraz mením obľúbenú hudbu pomaly každý mesiac, a nemám žiadnu obsession. Niekedy sa vrátim k starším cdčkam, niekedy len pustím lastfm, a keď ma nejaká skladba chytí za srdce, stiahnem od toho interpreta všetko čo nájdem a ďalší mesiac na tom fičím ... momentálne Keren Ann a Gavin DeGraw. Som zvedavá čo bude potom.
Ako malá som chcela vyzerať ako princezná, mať modré oči, blond vlasy a volať sa Erika. Nosila som šatočky a lakovky a bola som nadovšetko spokojná. Neskôr som mala obdobie menčestrákov a flanelových košieľ a zásadne som odmietala podprsenku. Teraz som free-style hipík s kvietkovaným svetrom a širokou sukňou, naboso po meste s margarétkou vo vlasoch.
Spievala som, veľa a rada. Zbor, skauti s gitarou ... stále rada spievam, ale stále menej. Zato tancujem, stále viac. A to som kedysi tvrdila že som totálne drevo.
Od malička som zbierala obrázky zvieratiek. Všetky obrázky všetkých zvieratiek, aj tie najmenšie. Ešte stále mám niekde albumy a plagáty. Všetko ostatné som už vyhodila. Teraz zbieram len to čo chcem mať v izbe na stene. To čo má význam viditeľný možno len pre mňa. Delfíny a žraloky (na dvoch rozličných miestach, tí dvaja sa totiž nemajú radi). Daliho obrazy. Absolutno Marcela Vaneka. Buddhu. Rachel Brice. Kresbu Shaolinského mnícha od kamarátky ktorú vidím maximálne raz za pol roka. Stonehenge. Angelinu Jolie. Poslednú kampaň Don Gil. Audi TT. Bambiho. Oznamko z oktávy. Čajku. Vymaľovanú indiánsku mandalu. Om. Pohľadnicu ktorá prišla v pravú chvíľu. Logo DA Wien. A fotky tých ktorých milujem.
Mám štyroch plyšákov. Kedysi to boli desiatky, a každý mal svoje meno, a všetky som si pamätala. Už si nepamätám. Teraz to sú len Spací pes, Macík, myšiak Bohumil a Zajko. K Psovi sa túlim keď zaspávam a je mi smutno, Macíka som zachránila, myšiak sa ku mne presťahoval od Ericha a Zajka som dostala od Nugyho na narodeniny, keď som sa sťažovala že už nedostávam plyšákov ... iné mená nemajú. Majú len históriu a spomienky. Ako časové schránky. Vložíte dnu niečo čo tým v budúcnosti povie ako sa žilo vo vašej súčasnosti. Ale nikdy im to nepovie toľko čo vám.
Na dverách do mojej detskej izby bola Šmoulinka. Teraz je na nich kalendár a stále sa meniace plagáty z akcií a výstav v meste. Nad posteľou na šnúrke mi visia hlavolamy. Po nemecky Geduldspiele. Hry s trpezlivosťou.
Dá sa úplne dospieť? Vymknúť detstvo pred dverami spolu s plyšákmi a zabudnúť ich mená? Je to cieľ? "Dospelí" mi hovoria že aj oni raz mali sny a chceli zmeniť svet. Že to nie je také jendoduché ako si teraz predstavujem. Ale ja si to nepredstavujem jednoducho. Nemyslím si že život je jednoduchý. Viem že nie je. Žijem ho. Mení ma. Až tak, že sa občas pýtam - zostane niečo nezmenené? Čo robí človeka tým neopakovateľným unikátom, tou individualitou? Nie sú to práve tie veci čo nosí, hudba čo počúva, záujmy, obľúbené jedlo, ... Koľko osobností som bola? Ktorá som teraz?
A prečo mi je niekedy za tými ostatnými smutno?