O obmedzenom životnom priestore

Mam spolubývajúcu. Je to nutné keďže na intráku sú Doppelzimmer. Spolubývajúca mi lezie na nervy. Vlastne spolu ani nekomunikujeme, okrem Hey a Tschüss, a sem tam jej monológov pri ktorých sa tvárim že počúvam, občas prikývnem a nakoniec poviem niečo v tom zmysle že hej to sa stáva a život je raz taký. Spolubývajúca sedí za stolom pri notebooku, skypuje s neznámymi chlapmi zo zahraničia ktorých oslovuje honey, a v každej vete použije minimálne jednu nadávku. Pomedzi tie vety sa priblblo afektovane smeje. To teraz opisujem momentálne dianie. Teda vlastne celkom časté dianie. Okrem toho zásadne neupratuje, lepí si na stenu vytrhnuté stránky zo ženských magazínov a berie lieky na depresiu. Po každom telefonáte nadáva na volajúceho. Ak nenadáva na Rakúšanov, černochov, mužov alebo ľudí všeobecne. Alebo na svojho súčasného "priateľa". Ktorý už minimálne 6krát bol bývalý, poprekladaný vzťahmi na skúšku, pre zábavu alebo pre pozvanie do kina, ale keď nikoho iného teraz nemá tak postačí. Nikdy nebola zamilovaná.
Spolubývajúca si nosí jedlo v plastikových krabiciach od tety ktorá býva vo Wiedni a má rakúske občianstvo. Teta si ju možno adoptuje a bude dostávať príspevok od štátu. Jej mama s tým súhlasí. Spolubývajúcej mama aj tak lezie na nervy. Keď ide raz za pol roka domov, je z toho vrcholne znechutená. Z Wiedne je znechutená tiež. Najradšej by tu nebola. Aj ja by som bola najradšej keby tu nebola.
Jedlo dá do chladničky a po týždni ho vyhodí. Na schodoch do metra každý deň sedí žobráčka s dieťaťom na kolenách. Na tú nadáva tiež.
Práve si s týpkom na skype navzájom nadávajú v španielčine a z jej násilného smiechu ma bolí hlava.
Nikdy neurobila nič pre druhého. Ani v rámci intrákového spolužitia. Stará sa len o seba. Naivne som sa prvý mesiac snažila o priateľstvo a vzájomnú pomoc. Zostalo to jednostranné a potom som s tým prestala. Keď už cez špinu nie je vidno umývadlo a v rohoch sú chuchvalce prachu, umyjem a pozametám. Aj to pre seba, lebo už sa na to nedokážem pozerať. Vždy potom povie že nabudúce uprace ona. Nabudúce ešte nebolo.
Pýtam sa prečo mi život priviedol do cesty práve ju. A prečo sa ňou musím deliť o svoj životný priestor. Maminka mi raz napísala sms, ktorej text som si prepísala a nalepila na stenu, možno práve preto aby som sa nescvokla.

"...v podstate každý, kdo vám přináší napětí a neklid, je poslem Boha."

Napísal to Břetislav Novák, dědek korenář. A v podstate verím že to tak je. Že žiadne stretnutie nie je náhodné. Od každého sa môžem niečo naučiť. Každý mi nastavuje zrkadlo. Ale zrejme som stále nepochopila lekciu ktorú mám dostať tu, kde mám byť "doma". Zrejme som sa ešte nenaučila. Spolubývajúca je stále tu. Tak sa snažím. Nech čím skôr odíde. Alebo nech odídem ja, nech mám kam odísť.
Toľko v rámci terapie písaním. Spolubývajúca doskypovala a zanadávala na týpka. Znova počujem svoje myšlienky. Idem si vizualizovať vlastný byt. S tými mojimi fotkami, obrázkami, slnkom a hviezdami. Mám totiž na stene ďalšiu vetu.

Keď niečo chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.

A keď niečo nechcem?