Pieseň sídliskových veľrýb

V poslednom čase som málo doma. Je to ďaleko a nakrátko. Víkend je málo. Ale keď už som doma, tak naplno. Vychutnávam každý detail, každé odomknutie dverí, každú omrvinku na podlahe, každý škrabanec od nášho mačiatka... A počúvam zvuky. Sú také iné, iné ako večný hukot môjho milovaného veľkomesta, iné ako tlkot konských kopýt a hrkot fiakrov, iné ako ozveny v kilometrovej stanici metra.
Každé mesto ma svoje zvuky. Svoju hudbu, pieseň ktorú si bez prestania spieva, niekedy na plné hrdlo, niekedy len v brumende. Tí čo v meste žijú, sú k nej hluchí. Nepočujú rytmus, uniká im melódia. Ale ja som málo doma. A keď prídem, počúvam pieseň svojho mesta. Zakaždým v nej nájdem nové tóny, a znovuobjavím tie staré, nostalgicky známe. A keď som bola doma naposledy, začula som spievať veľryby. Nie, nie je to pri mori. Ani v zoo veľrbyby nemáme. Len sídlisko sa volá trochu mokro - Zapotôčky. Tieto veľryby boli sídliskové. Ťazké, hlučné, neforemné, s plnými bruchami. Otvorili ústa, najedli sa, niečo aj vypľuli a plávali ďalej dňom. A spievali. Spievali keď sa stretávali s menšími rybami, keď sa zastavovali aby sa nakŕmili, alebo keď čakali na uvoľnenie cesty. Keď ich spievalo viac, znelo to presne ako z prírodopisných filmov. Nahrávky spod hladiny mesta. Mestské veľryby s bruchami plnými Jonášov. A Márii a Martinov a Filipov a ... doplňte si koho chcete.
Je zvláštne, že človek musí odísť a vrátiť sa, aby uvidel a začul to čo bolo zakryté každodennosťou.