Keď ma zaujme neznámy človek, a sledujem ho dlhšie ako obligátnych pár sekúnd.
Keď sa nám stretnú pohľady, a nie je to náhodou.
Keď sa vyzývavo pozerám z druhej strany ulice, a nastúpim do autobusu skôr ako jemu skočí zelená.
Keď sa na seba pobavene usmejeme, a zostane ten pekný pocit z komunikácie bez slov.
" Vesmír je vytvorený z reči, ktorej všetci rozumeli, ale už upadla do zabudnutia" Paulo Coelho: Alchymista
Nie, ešte sme úplne nezabudli.
Známosť na jeden okamih
O čajkách a havranoch
Nad hlavou mi preletel oblak bielych čajok. Mamičky s kočíkmi na hromadnej prechádzke, usmievam sa pri tom pohľade, sú ako malé vojsko, každá tlačí svoj tank, a v ňom veliteľa svojho života.
Havrany krákajú pod holými stromami, prechádzajú kývavo cez chodník a zazerajú. Aj studené slnko zazerá cez konáre stromov, tvári sa že hreje, ale keď odložím rukavice, je mi trochu zima.
Sedím na lavičke pri križovatke chodníkov, za chrbtom mám cisársky zámok, pred sebou majestátnu záhradu, fontánu, labyrint uličiek pomedzi živé ploty, ukryté sochy, jazierka a ľudia. Vo fľaši mám čaj, v ruke večnosť rozčítanú knihu, a po každej strane sa obzerám a užívam si tú chvíľu, len tak, na lavičke v parku. Ročné obdobie je podľa počasia nedefinovateľné, no keď privriem oči do slnka a nadýchnem sa, cítim slabučkú vôňu prichádzajúcej jari. Snežienky som tento rok videla iba raz, aj to len na chvíľu. Neznášam jednotvárnosť, ale chýbajú mi rituály. Snežienky vo februári musia byť.
A rozmýšľam, prečo som si zase nevzala zápisník. Nakoniec nájdem starú potvrdenku a na zadnú stranu píšem ... prečo sú slová napísané rukou na papieri živšie ako tie na monitore? Reprodukcia reprodukcie pocitov.
Prídem znova, keď v parku odkryjú sochy.
Netzworking
Nightowl. Bin ich jetzt. Ich tue meistens nichts, ich bin nur. Dann nehme ich ein Papier, mein Babyfüllfeder, irgendeines grosses Buch, setze ich mich aufs Bett und schreibe. An ihn. An sie. An alle, die mal ein Teil meines Lebens waren, mit denen ich mein Leben teilte. Die dann langsam oder schnell verschwunden sind, und alles was ich jetzt von ihnen sehe ist ein grüner Punkt. Ich schreibe an die Leute hinter den grünen Punkten. Ich ziehe an die Faden, die uns noch verbinden. Vorsichtig weil sie schon ganz dünn sind. Manche fast unsichtbar.
Es war mal eine Netz, die verhinderte dass ich auf den Boden falle und mich verletze. Jetzt sieht sie ganz anders aus. Da stark und dicht, aber noch nicht ausprobiert. Dort dünn und mit vielen Löchern, die hat aber auch was erlebt.
Kann ich sie wieder reparieren?
Blížia sa, blížia ...
Skúšky a potoooom .... tradadadáááá ......... budem mať .... viac rokov. O jeden. Čo už. Tak ako vyjadrenie sústrasti chcem toto:
A potom sa naucim toto:
(Kujeem Blacksun za linklink ;-)
Dum tek tek dum tek a tek ...
Staničná
Rozmaz(n)ané ráno, vonku ešte tma. Vôňa čierneho čaju a praženice. Chlieb už nie je. Šepkám ti do vlasov ešte chvíľku a znova zvoní budík. Deň zatiaľ nemá obrysy, je len čiernou masou za oknom. Keď začne šedivieť, ideme. Nestíhame električky a túlime sa k sebe, aby nám neušlo všetko teplo čo sme si vzali spod deky. Posledné minúty na stanici, barbarsky delíme bábovku a komunikujeme cez sklo. Dlane nechávajú zarosené otlačky na okne vlaku.
Cestou spať vypnem vonkajšie zvuky a zapnem súkromnú klasiku, automaticky nastúpim, vystúpim, nastúpim, vystúpim... Mysľou stále pri tebe, chýbaš mi od chvíle keď sme si rozplietli prsty a zakývali na stanici. A budeš mi chýbať, kým ťa zase neobjímem.
Vlakové stanice majú svoj vlastný príbeh o láske, o príchodoch a odchodoch, objatiach na privítanie a bozkoch na rozlúčku. Koniec sveta na pár minút kým vlak zmizne z dohľadu, a nedočkavé prešľapovanie keď sa znova objaví.