Rozmaz(n)ané ráno, vonku ešte tma. Vôňa čierneho čaju a praženice. Chlieb už nie je. Šepkám ti do vlasov ešte chvíľku a znova zvoní budík. Deň zatiaľ nemá obrysy, je len čiernou masou za oknom. Keď začne šedivieť, ideme. Nestíhame električky a túlime sa k sebe, aby nám neušlo všetko teplo čo sme si vzali spod deky. Posledné minúty na stanici, barbarsky delíme bábovku a komunikujeme cez sklo. Dlane nechávajú zarosené otlačky na okne vlaku.
Cestou spať vypnem vonkajšie zvuky a zapnem súkromnú klasiku, automaticky nastúpim, vystúpim, nastúpim, vystúpim... Mysľou stále pri tebe, chýbaš mi od chvíle keď sme si rozplietli prsty a zakývali na stanici. A budeš mi chýbať, kým ťa zase neobjímem.
Vlakové stanice majú svoj vlastný príbeh o láske, o príchodoch a odchodoch, objatiach na privítanie a bozkoch na rozlúčku. Koniec sveta na pár minút kým vlak zmizne z dohľadu, a nedočkavé prešľapovanie keď sa znova objaví.
Staničná
thoughts by
Lilith
14 January 2008
4 other thoughts:
Hmh. O vlakových staniciach viem tiež svoje... totálna melanchólia ma chytila.
.
Ja som rád, keď si pre zmenu prečítam o nejakom fungujúcom a existujúcom vzťahu.
Prave v tom ocakavani sa skryva caro nezabudnutelnych okamihov, odchody a navraty v ocakavani navratu bez odchodu.
Stanice si vsak pamataju aj vela smutku a bolesti ...
Nie len vlakové stanice, každý jeden z nás, každý človek nosí v sebe svoj vlastný príbeh o laske.
Tej čo prežil, tej po ktorej túžil, túži alebo len o nej sní...
Nie všetky príbehy majú šťastný koniec. Pri tých o láske je to ešte menej obvyklé.
No ty a tvoja láska sú pre mňa dôkazom že je stále možné veriť...
Mám vás oboch rada.
stráž si ten pocit, že Ti niekto môže chýbať. A v každom odchode vidieť návrat. Niekedy aj naopak, však. Tak preto si to všetko stráž.
A ďakujem za nepriame zaliatie mojej nádeje. Že raz všetko bude...aj ten niekto ;)
Post a Comment