Niekedy strávim celý deň v tichu. Nerozprávam, nie je s kým. Mačkám stačí pohľad a pohladenie. Tancu stačí hudba. K jedlu rozpráva nejaký film alebo správy, a knihy mi rozprávajú v hlave.
Keď mi náhodou v takýto deň niekto zavolá, mám problém nájsť svoj hlas. Niekedy vôbec nezdvihnem, aby som neprerušila to ticho, ten sľub mlčanlivosti, zložený v samote.
Niekedy nemá zmysel rozprávať, nie je tu nikto kto by počúval, a niet o čom.
Niekedy som stroskotanec na 70 m2 v meste preplnenom ľuďmi.
Niekedy to potrebujem.
A niekedy sa z toho idem zblázniť...
Silentio
thoughts by
Lilith
15 July 2010
0 other thoughts:
Post a Comment