Fotky

S dýchaním sa mi zastavil čas, a pomaly ho rozbieham. Hodiny v práci sa nerátajú. Už nedočkavo chcem to čo mám rada, tanec, rytmus, ľudí. Ešte deň, ešte dva. Vyberám hudbu, niečo jednoduché. Sťahujem filmy, jeden film efektívne zožerie dve hodiny. Potom učenie. To zožerie takých päť a k tomu môj mozog. Do zajtra mi narastie ďalší a môžem pokračovať. Čas beží neskutočne rýchlo práve vtedy keď nemá, a vlečie sa ako reumatik na záchod keď už zúfalo potrebujem svitanie. Mám len vodu v pohári a knihu o láske, krvi a rozhodnutiach, ktorá ma dostane bezpečne až domov.

Mám foťák, ale fotím väčšinou len mača, keď zase zaspí na nejakom nemožnom mieste a je strašne zlaté. Alebo ulice, ktoré mi na druhý deň už nič nehovoria. Všetko bez blesku.

Večerná sprcha po dvoch dňoch surrealizmu a prebdenej noci je ako očisťovací rituál, a ja znova môžem zhlboka dýchať a jesť rukami. Ešte oprať. Tí čo sa rozhodnú slúžiť a pomáhať iným, majú môj obdiv. Ja nie som ten typ, a už to o sebe viem dlhšie, a už som s tým zmierená. Pomáhať sa dá rôzne, nájdem si iný spôsob.
A budem vitálna babička, už na tom pracujem.