Klik. Coolschool. Gympel s dvoma triedami, veľa úplne neznámych ľudí, pár z videnia. A čo? Náboženstvo? Doteraz neviem ako sa mi podarilo tam dostať. Hádam teraz už môžem prezradiť že pri prijímačkách som od niekoho odpísala, kde sa narodil Ježiš ... A ten nám potom 8 rokov visel v triede.
Klik. Ľudí pribudlo, z malého rodinného gympla sa stal veľký, ale stále bol akosi rodinný. Myslím že sme ešte zažili to najlepšie. A my sme chceli rýchlo preč, do sveta ... Vo svete to nie je sranda. Občas je fajn vrátiť sa na strednú. Aspoň virtuálne, klikom. Klik. Pozrieť fotky, v odkazovači nič nové (kde všetci ste?), v časopise nájsť perličky z vyučovania, aj keď sa ma už vôbec netýkajú, ... takto im nachhinein mám tendenciu používať otrepané frázy a nazvať gymplové roky tými najlepšími. Keď sa potom vážne zamyslím, tak vlastne ten posledný. Vtedy som sa prvý krát naozaj rozprávala s niektorými ľudmi, s ktorými som dovtedy 8 rokov len zdieľala životný priestor. Vtedy sme všetci spolu niečo vytvorili, a dovtedy prázdnemu pojmu "kolektív" dali obsah. Vtedy som si uvedomila že mi všetci budú chýbať.
A teraz? Rozlietali sme sa po svete a spájajú nás už len nitky spoločných spomienok. Sme asi príliš ďaleko nato aby všetky vydržali. Ja som ďaleko...
Dnes zmizli hranice. Klik. O pár dní sa nitky zase spoja. Je mi smutno a zvedavo. Chcem ísť domov.
Zatiaľ sa len prechádzam po Wiedenských Vianočných trhoch. Slovenčinu počuť na každom kroku.
Heimweh
Ako vo filme
Keď idem po ulici a chcem aby k tomu hrala hudba, ako vo filme ... žiadny problém! Stačí strčiť do uší slúchatká a stlačiť play. Celý deň sa stane filmom, ja som kameraman, a režiséra nikto nikdy nevidel ...
Bylo pondělí ...
Myslím že to dorazila tá rozbitá podšálka. Nielen že sa ku mne správali ako k otrokovi v cene pobytu, ešte aj boli presvedčení že "it doesnt matter". A že mi urobia úžasnú radosť keď tam budú sedieť presne do desiatej. Tým pádom som nestihla odvoz, a problémy sveta sa za pár minút zredukovali na jediný ... na ktorú zástavku električky pôjdem? Jedna znamená o pol minúty viac tepla, druhá viac krokov.
Vybrala som si teplo, ale nepomohlo. Je mi zima, z ľudí, k ľuďom, bez ľudí. Tí nepodstatní sa mi pchajú do života, do osobného priestoru, chcú sa rozprávať hoci nie je o čom ... delí nás pult ako čínsky múr, len čarodejníci a králi ho dokážu prekonať. Ja personál, ty zákazník. Prečo im nestačí klasický smalltalk? Tam je šatňa, tu bar, enjoy. Som milá a usmievam sa, ale to na každého. Neznamená to že sme kamoši, ale že robím svoj job.
"Vy sa na mňa hneváte?" Nehnevám, necítim k vám nič, ste mi ukradnutí! Stále viac mám pocit, že niektorí ľudia nikdy nepracovali a nemajú šajnu ako vyzerá svet z druhej strany pultu.
Vyčerpaná po zhadzovaní posledných ľudí z čínskeho múru. Zhasnúť, zamknúť, odísť, nastúpiť, prezvoniť, cez okno sledovať svetlá prichádzajúcich Vianoc ... Vianoce patria tým podstatným, ale vôbec neviem či tento rok naozaj budú. Neviem či ich nestrávim znova za čínskym múrom, každý jeden deň, aby som si potom na chvíľu mohla oddýchnuť, pri platení účtov na ďalší mesiac. Asi už som naozaj dospelá, pomaly šednem a zvážnievam.
Stále častejšie vravím "nedá sa" a "musím". Pozerám do prázdnej police, kde vedľa chleba bývali ideály. Utriem posledné omrvinky a napíšem na zoznam kúpiť chleba. Namiesto ideálov čokoládu. Tmavú horkú.
Kedysi som pred spaním čítala knihy. Teraz zapnem comp. A aj keď najdôležitejší už nechal písmenká na dobrú noc, neporuším rituál a posťažujem sa na dnešný deň.
Bylo pondělí a mně už docházeli síly ...
Keď nemôžem súkromne, tak holt verejne.