Tak sa stalo...

Stalo sa toho veľa. Nie že by sa mi nechcelo písať. Chce, lenže vždy práve vtedy keď sa nedá ... v práci, v električke, v noci v posteli keď už napoly spím...

Tak píšem teraz. Angelina spí rozvalená na stole a je, ako jedna kamoška povedala, k sežrání. Po tom malinkom mačiatku, čo som si pred pár týždňami doniesla, už zostali len tie veliké oči, ku ktorým rýchlo dorastá :-) Ako rýchlo, môžete vidieť napríklad tu.
Všetci milujú Angie. Dokonca aj moj milý, ktorý bol kategoricky a principiálne proti, keď som vážne začala rozmýšľať, že si donesiem mača. A môj ocinko, ktorý teraz zásadne začína rozhovory otázkou "Ako sa má Angie?", prípadne "Čo dnes papala?". Taktiež, Angie sa pomaly stáva maskotom Nakari, Doro totiž pri každej príležitosti rozpráva, akú mám coole Katze!

A týmto som sa plynule dostala k Nakari, ktoré úspešne absolvovali fotoshoot (thanks goes to Blacksun), a majú svoje prvé vystúpenie 13.12.2008 vo Wiedni, Ratpack, ako jeden bod programu Wüstenrosen. Pomaly sa ale plní kalendár (ktorý bude čoskoro viditeľný na myspace a na našej webstránke), najbližší výbuch exhibície bude 16.1. na Open Stage v štúdiu Chiftetelli vo W , a Bratislava sa na nás môže tešiť 27.2.2009 na Orientálnom tanečnom večeri (bližší názov a ďalšie info bude nasledovať).

Zbieram prvé chuťovky fulltime jobu, a nepáčia sa mi... sedím od rána do večera niekde, a robím niečo a nemám čas na nič iné... našťastie o týždeň táto konkrétna chuťovka končí, a ja zase budem môcť ísť do školy.

Bežná konverzácia v práci:
"Fíha, ty popri štúdiu pracuješ?"

"Nie, skôr popri práci študujem..."

Vážne, nemyslite si že študenti to majú ľahké. Iba ma tým naštvete, a so mnou všetkých čo sú v podobnej situácii. A už vôbec mi nespomínajte Mindeststudiendauer (najkratšie trvanie štúdia)...

Africké bubny sú jedna z tých pár vecí, čo mi zachraňujú náladu a tie naprd dni, ktoré sa neodvratne vyskytujú aj u takých optimistov ako ja. Na pár hodín vypnem senzor reality, a sústredím sa iba na rytmus a beat a kruh ľudí okolo mňa, je to úžasné. BTW, prvé vystúpenie už máme za sebou a bola to perfektná sranda. Sčasti možno vďaka tomu miestu - ľudovo povedané blázinec - a sčasti preto, aká to bola perfektná sranda. Milujem pódium, nech už je akékoľvek, a baví ma byť v centre pozornosti, keď robím niečo čo mi ide... Hai, I iz attention addict ...

*zaškrtne napísať konečne niečo do blogu na nekonečne dlhom To Do liste a ide spať*





Nedeľná

Dnešok ako chvíľa, mačky a počítač. Toasty s džemom a jablkový džús, emaily z minulého týždňa a ticho prázdneho cudzieho domu. Spať v cudzej posteli, na cudzom vankúši, všetko pripravené, aj čisté uteráky a návod na telku so štyrmi ovládačmi.
Mačky zmizli niekde vonku a keď sa večer vrátili, doviedli malé mača ktoré mraučalo a priadlo keď som sa mu prihovárala. Dnes som nepotrebovala ľudí, mačky boli prítulnejšie, a boli tu proste preto, lebo tu sú stále. Nedávali otázky, počúvali kým som im plnila misky, a potom šli spať a ja som šla domov. Zatiahnuté žalúzie, za nimi okno otvorené dokorán, a celým bytom sladko vonia ananás a jasmínový čaj, a káva ešte od rána. Dnes sa spalo. Zajtra je pondelok, zapísaný kalendár, plány a termíny. Ľudia za telefónnymi číslami, možno si ma už nepamätajú, alebo im chýbam a čakajú kým zavolám. Náhodné stretnutia majú svoje čaro, tie dohodnuté zase nesú očakávania a úsmev už od rána. Bez času na prípravu sme bezprostrední, improvizácia a kreativita.
Budík na ôsmu, sprcha, čaj a kniha do vaku, aby cesta ubehla rýchlejšie. Ako sa ľudia zmenili po lete? Po mesiaci? Ako som sa zmenila ja? Stále čítam tú istú knihu, ale popri nej som už prečítala tri ďalšie. September znie tak vzdialene, ale už ho poznám, viem že príde až príliš rýchlo. Tentokrát ma nedostane. Buď pred ním ujdem, alebo ho zvládnem s prehľadom. Alebo najprv jedno a potom druhé. September je dlhý.
Tak. Umyť zuby a spať. Zajtra trávim deň s ľuďmi.

Strana 123, 5. veta

Leto a knihy. Patria k sebe. Tak ako jeseň a učebnice ... stigma študenta :-)

Po tom ako už pár ľudí z môjho readra nalistovalo 123. stranu, pridávam sa aj ja:

"O všetkom sa rozhoduje už pred prvým kontaktom."

Zdroj - Bernard Werber: Mravce. Geniálna kniha.

A som zvedavá čo číta Blacksun. A Hradná Pani.



Idem do záhrady zakempiť sa pod malinový krík a strašne sa objesť. Závidťe ...

Cesta domov

Čím dlhšie som preč, tým radšej mám Slovensko. Už aj polia popri ceste mi pripomínajú že idem domov. A keď idem cez Prievidzu, zo všetkých strán sa na mňa hrnú spomienky, vidím priateľov, počujem naše rozhovory, usmievam sa pri pohľade na cestu ktorou som prešla tisíckrát a som zvedavá kde sú tí ktorí tadiaľ chodili so mnou.
Všetko je také isté a predsa úplne iné. Chýbajú ľudia. Oni sú to čo dáva život miestam, a žijú ďalej v spomienkach ...
Ale niečo predsa len ostalo rovnaké - maliny v starkinej záhrade :-)

Insights

Koľko krát sa mi už stalo, že som na malú chvíľu zostala stáť a zrazu som chápala všetky tajomstvá života, zahliadla som pred sebou jasnú cestu a zaplavil ma nádherný pocit ... a vzápätí to všetko zmizlo, a jediné čo som vedela bolo, že si mám na niečo dôležiité spomenúť ...

Dostávam správy a znamenia, sú všade, ale nevenujem im dostatočnú pozornosť. Niekedy na mňa musia spadnúť, alebo sa mi vykričať do tváre aby som ich uvidela. Zažívam stretnutia, a až keď sa po mesiacoch obzriem späť, uvedomím si že stačila jediná vec a nestretli by sme sa. Alebo naopak, stretli by sme sa príliš skoro. Strácam veci a iné dostávam. Zbavujem sa starých nepotrebných krámov a mám viac miesta na dýchanie.

Mením miesta. Odkedy som odišla z domu, nikde som ešte nebývala dlhšie ako rok. Možno sa to teraz zmení. V novom byte som našla knihu, ktorá mi ujasnila plány pre nový byt. Ako privítanie a zároveň pokus o komunikáciu. Ešte týždeň a budem môcť odpovedať.

Nemám strach. V lete začína všetko odznova. Špirála sa točí ďalej, smerom hore, a teraz tam vidím jasnú oblohu posiatu hviezdami, nad ktorými bdie Luna.

Uvidíme sa na ceste ...


Prvý letný

Dnes bol skvelý deň. Začala som sťahovať, bola som na zmrzku a na sushi s mojou maminkou, a domov som šla pešo a pomaly, dýchala vzduch a tešila sa na zmeny. Na chodníku sa niekomu rozsypali špagety a vyzerali ako slnečné lúče, také žlté a rovné, polámané kde do nich stúpila niečia noha.
Už sa neviem dočkať tých pár dní keď budem spať medzi nerozbalenými krabicami, len tak pod dekou lebo môj paplón a vankúše budú na dne jednej z tých krabíc ... keď strávim pol dňa s gumenými rukavicami a handrami a čistiacimi prostriedkami, a večer sa budem vytešovať ako sa všetko pekne ligoce a vonia ... keď sa zbavím krámov ktoré mi už neslúžia a s hrdosťou vyhlásim že nie som závislá na materiálnych veciach, teda aspoň nie veľmi ... keď uložím svoje knihy do poličiek tak aby ich všetky bolo vidno, lebo mám pre ne dostatok miesta ... keď zapálim sviečky, šalviu a vonné tyčinky, pozvem svojich duchov, strážnych anjelov a domových škriatkov do nového hniezda ... a keď príde prvý človek do môjho malého sveta a bude sa tam cítiť príjemne ...
Dovtedy mám ale pred sebou skúšky a tonu učenia, na stole knihu o Feng Shui a čítam článok k aktuálnej téme - s názvom The Pros of Procrastination. V tomto teple sa nedá spať ani koncentrovať, aj čas je nejaký lenivší. Najkratšia noc v roku. Letný slnovrat. Nie a nie prejsť.
Pošlite mi veľa pozitívnej energie. Pre to nové hniezdo a teda aj na tie skúšky. Prajem čarovnú Svätojánsku noc, a veľa šťastia pri hľadaní pokladov ...

Nakari born ...



Follow the Black Sun...




...and you'll know
more ...

Ako sa rozdúchava oheň ...

Najprv potrebujeme žeravé uhlíky. Žeravé do akcie, zapálené pre vec, stačí pár krát dúchnuť, podporiť ich a ony sa rozhoria, rozšíria oheň po okolí, všetko čo je aspoň trochu horľavé sa chytí, a plameň rastie ...

A teraz necháme metafory bokom.

Nápad tu je, podpora a pomoc tiež, na materiále sa pracuje... odtláčame formy našich snov do reality. Prvé ukážky snáď už čoskoro. Dovtedy dúchajte a držte palce a posielajte pozitívnu energiu...

Veď viete ako to je. Use the force, young ...


...bellydancer.


O inom...

Na schodoch do metra sedel starý pán a hral na harmoniku. Nádherne sa to ozývalo a čakanie bolo zrazu príjemné. Až mi prišlo ľúto keď som nastúpila a dvere ma odrezali od toho zvuku...

Dnešok som strávila kdesi mimo bežného sveta. Po rannom strese slúchatká do uší a na pár hodín som nepočula nič a nikoho okrem hudby. Okolo mňa chodili ľudia a ja som im strkala do rúk časopisy, ale v skutočnosti som vypla. Vypla čas, vypla príjem, a keď som posledný časák položila na múrik a vyhlásila koniec pracovnej doby, nejak som zabudla zapnúť bežné fungovanie.
A potom ten pán s harmonikou.... a ja som si uvedomila že sa usmievam a užívam si voňavý letný vzduch, bosé nohy a knihu čo som práve začala čítať. O polhodinu neskôr som už sedela v kruhu a africké rytmy mi rezonovali v celom tele ... ak som predtým bola niekde mimo, tak bubny ten pocit ešte zintenzívnili. Usmievala som sa dokonca aj stáda futbalových fanúšikov cestou domov, a dlane mám ešte stále červené a voňajú po shea butter ...

Som veľmi zvedavá čo sa mi bude dnes snívať. Naposledy po takomto dni to bolo veľmi zaujímavé...



This made me cry ...

Honoring Grandmothers

Bubny a piesne ju privolali, Luna pridala svoju silu a ja teraz rozmýšľam a zisťujem čo mi chcela "Grandmother" povedať ...

V spojení ...

... so Zemou, s Nebom, so svojím vyšším Ja, so svetom okolo a so svetom vnútri a tam vonku ... Sny síce nedávajú zmysel, ale aj tak je ťažké sa z nich prebudiť. Slnko sa rozhodlo že už sú prázdniny a vyháňa teploty stále vyššie, a s nimi aj spotrebu vody. Sprcha tri krát denne je bežným postupom. Prajem si ešte kýbel zmrzliny. Citrónovej. A dve lyžice.

Prečo sa všetko na chvíľu nezastaví, keď sa stane niečo dôležité, dobré alebo zlé ... ? Prečo sa všetci tvária že sa vlastne nič nestalo? Treba ďalej chodiť do práce, domov, po vybavovačkách ... A pritom je niečo úplne zle, a najradšej by som sa zastavila a venovala všetok čas tomu aby to bolo zase dobre... Nie ,to sa nerobí. Niekedy mi to lezie na nervy...

Tak len toľko. Pokračujem ďalej, aj keď sa dejú veci ktoré by si zaslúžili čas na obdiv, na radosť, na precítenie ... na slzy a hnev ... mám pre ne len pár minút. Svet je v tomto zlý. Ale ja verím že to raz bude dobré...

Tribe spirit ...


... here

Práve si odišiel ....

... a ostalo studené prázdno, bolestivé kým si zase zvyknem, skoro až na slzy ... ešte stále ťa cítim, na vankúši, pod dekou, na koži ... dúfam že ti ten bozk na rozlúčku vydrží, dokým ti budem mocť dať ďalšie do zásoby...

Môj ...

What the ... ?

Známosť na jeden okamih

Keď ma zaujme neznámy človek, a sledujem ho dlhšie ako obligátnych pár sekúnd.
Keď sa nám stretnú pohľady, a nie je to náhodou.
Keď sa vyzývavo pozerám z druhej strany ulice, a nastúpim do autobusu skôr ako jemu skočí zelená.
Keď sa na seba pobavene usmejeme, a zostane ten pekný pocit z komunikácie bez slov.

" Vesmír je vytvorený z reči, ktorej všetci rozumeli, ale už upadla do zabudnutia" Paulo Coelho: Alchymista


Nie, ešte sme úplne nezabudli.

When even clowns are killed ...

... what about the rest of the joyful?

Be warned here.

O čajkách a havranoch


Nad hlavou mi preletel oblak bielych čajok. Mamičky s kočíkmi na hromadnej prechádzke, usmievam sa pri tom pohľade, sú ako malé vojsko, každá tlačí svoj tank, a v ňom veliteľa svojho života.

Havrany krákajú pod holými stromami, prechádzajú kývavo cez chodník a zazerajú. Aj studené slnko zazerá cez konáre stromov, tvári sa že hreje, ale keď odložím rukavice, je mi trochu zima.

Sedím na lavičke pri križovatke chodníkov, za chrbtom mám cisársky zámok, pred sebou majestátnu záhradu, fontánu, labyrint uličiek pomedzi živé ploty, ukryté sochy, jazierka a ľudia. Vo fľaši mám čaj, v ruke večnosť rozčítanú knihu, a po každej strane sa obzerám a užívam si tú chvíľu, len tak, na lavičke v parku. Ročné obdobie je podľa počasia nedefinovateľné, no keď privriem oči do slnka a nadýchnem sa, cítim slabučkú vôňu prichádzajúcej jari. Snežienky som tento rok videla iba raz, aj to len na chvíľu. Neznášam jednotvárnosť, ale chýbajú mi rituály. Snežienky vo februári musia byť.
A rozmýšľam, prečo som si zase nevzala zápisník. Nakoniec nájdem starú potvrdenku a na zadnú stranu píšem ... prečo sú slová napísané rukou na papieri živšie ako tie na monitore? Reprodukcia reprodukcie pocitov.


Prídem znova, keď v parku odkryjú sochy.


Netzworking

Nightowl. Bin ich jetzt. Ich tue meistens nichts, ich bin nur. Dann nehme ich ein Papier, mein Babyfüllfeder, irgendeines grosses Buch, setze ich mich aufs Bett und schreibe. An ihn. An sie. An alle, die mal ein Teil meines Lebens waren, mit denen ich mein Leben teilte. Die dann langsam oder schnell verschwunden sind, und alles was ich jetzt von ihnen sehe ist ein grüner Punkt. Ich schreibe an die Leute hinter den grünen Punkten. Ich ziehe an die Faden, die uns noch verbinden. Vorsichtig weil sie schon ganz dünn sind. Manche fast unsichtbar.
Es war mal eine Netz, die verhinderte dass ich auf den Boden falle und mich verletze. Jetzt sieht sie ganz anders aus. Da stark und dicht, aber noch nicht ausprobiert. Dort dünn und mit vielen Löchern, die hat aber auch was erlebt.

Kann ich sie wieder reparieren?

Blížia sa, blížia ...

Skúšky a potoooom .... tradadadáááá ......... budem mať .... viac rokov. O jeden. Čo už. Tak ako vyjadrenie sústrasti chcem toto:

A potom sa naucim toto:



(Kujeem Blacksun za linklink ;-)




Dum tek tek dum tek a tek ...


Aj múdry schybí ...

... po americky. OMG.


Staničná

Rozmaz(n)ané ráno, vonku ešte tma. Vôňa čierneho čaju a praženice. Chlieb už nie je. Šepkám ti do vlasov ešte chvíľku a znova zvoní budík. Deň zatiaľ nemá obrysy, je len čiernou masou za oknom. Keď začne šedivieť, ideme. Nestíhame električky a túlime sa k sebe, aby nám neušlo všetko teplo čo sme si vzali spod deky. Posledné minúty na stanici, barbarsky delíme bábovku a komunikujeme cez sklo. Dlane nechávajú zarosené otlačky na okne vlaku.
Cestou spať vypnem vonkajšie zvuky a zapnem súkromnú klasiku, automaticky nastúpim, vystúpim, nastúpim, vystúpim... Mysľou stále pri tebe, chýbaš mi od chvíle keď sme si rozplietli prsty a zakývali na stanici. A budeš mi chýbať, kým ťa zase neobjímem.

Vlakové stanice majú svoj vlastný príbeh o láske, o príchodoch a odchodoch, objatiach na privítanie a bozkoch na rozlúčku. Koniec sveta na pár minút kým vlak zmizne z dohľadu, a nedočkavé prešľapovanie keď sa znova objaví.