Heimweh

Klik. Coolschool. Gympel s dvoma triedami, veľa úplne neznámych ľudí, pár z videnia. A čo? Náboženstvo? Doteraz neviem ako sa mi podarilo tam dostať. Hádam teraz už môžem prezradiť že pri prijímačkách som od niekoho odpísala, kde sa narodil Ježiš ... A ten nám potom 8 rokov visel v triede.
Klik. Ľudí pribudlo, z malého rodinného gympla sa stal veľký, ale stále bol akosi rodinný. Myslím že sme ešte zažili to najlepšie. A my sme chceli rýchlo preč, do sveta ... Vo svete to nie je sranda. Občas je fajn vrátiť sa na strednú. Aspoň virtuálne, klikom. Klik. Pozrieť fotky, v odkazovači nič nové (kde všetci ste?), v časopise nájsť perličky z vyučovania, aj keď sa ma už vôbec netýkajú, ... takto im nachhinein mám tendenciu používať otrepané frázy a nazvať gymplové roky tými najlepšími. Keď sa potom vážne zamyslím, tak vlastne ten posledný. Vtedy som sa prvý krát naozaj rozprávala s niektorými ľudmi, s ktorými som dovtedy 8 rokov len zdieľala životný priestor. Vtedy sme všetci spolu niečo vytvorili, a dovtedy prázdnemu pojmu "kolektív" dali obsah. Vtedy som si uvedomila že mi všetci budú chýbať.
A teraz? Rozlietali sme sa po svete a spájajú nás už len nitky spoločných spomienok. Sme asi príliš ďaleko nato aby všetky vydržali. Ja som ďaleko...
Dnes zmizli hranice. Klik. O pár dní sa nitky zase spoja. Je mi smutno a zvedavo. Chcem ísť domov.

Zatiaľ sa len prechádzam po Wiedenských Vianočných trhoch. Slovenčinu počuť na každom kroku.

Prvý nemotorný pokus s HTML...

... bol celkom úspešný ...

Ako vo filme


Keď idem po ulici a chcem aby k tomu hrala hudba, ako vo filme ... žiadny problém! Stačí strčiť do uší slúchatká a stlačiť play. Celý deň sa stane filmom, ja som kameraman, a režiséra nikto nikdy nevidel ...


Bylo pondělí ...

Myslím že to dorazila tá rozbitá podšálka. Nielen že sa ku mne správali ako k otrokovi v cene pobytu, ešte aj boli presvedčení že "it doesnt matter". A že mi urobia úžasnú radosť keď tam budú sedieť presne do desiatej. Tým pádom som nestihla odvoz, a problémy sveta sa za pár minút zredukovali na jediný ... na ktorú zástavku električky pôjdem? Jedna znamená o pol minúty viac tepla, druhá viac krokov.
Vybrala som si teplo, ale nepomohlo. Je mi zima, z ľudí, k ľuďom, bez ľudí. Tí nepodstatní sa mi pchajú do života, do osobného priestoru, chcú sa rozprávať hoci nie je o čom ... delí nás pult ako čínsky múr, len čarodejníci a králi ho dokážu prekonať. Ja personál, ty zákazník. Prečo im nestačí klasický smalltalk? Tam je šatňa, tu bar, enjoy. Som milá a usmievam sa, ale to na každého. Neznamená to že sme kamoši, ale že robím svoj job.
"Vy sa na mňa hneváte?" Nehnevám, necítim k vám nič, ste mi ukradnutí! Stále viac mám pocit, že niektorí ľudia nikdy nepracovali a nemajú šajnu ako vyzerá svet z druhej strany pultu.

Vyčerpaná po zhadzovaní posledných ľudí z čínskeho múru. Zhasnúť, zamknúť, odísť, nastúpiť, prezvoniť, cez okno sledovať svetlá prichádzajúcich Vianoc ... Vianoce patria tým podstatným, ale vôbec neviem či tento rok naozaj budú. Neviem či ich nestrávim znova za čínskym múrom, každý jeden deň, aby som si potom na chvíľu mohla oddýchnuť, pri platení účtov na ďalší mesiac. Asi už som naozaj dospelá, pomaly šednem a zvážnievam.
Stále častejšie vravím "nedá sa" a "musím". Pozerám do prázdnej police, kde vedľa chleba bývali ideály. Utriem posledné omrvinky a napíšem na zoznam kúpiť chleba. Namiesto ideálov čokoládu. Tmavú horkú.
Kedysi som pred spaním čítala knihy. Teraz zapnem comp. A aj keď najdôležitejší už nechal písmenká na dobrú noc, neporuším rituál a posťažujem sa na dnešný deň.

Bylo pondělí a mně už docházeli síly ...

Keď nemôžem súkromne, tak holt verejne.

Blogovanie ...

... je ako písať na múr domu v jednej z miliónov ulíc miliónového mesta ...

prečítajú si len tí čo sa sem zatúlajú ...

a niektorí si zapamatajú cestu a prídu sa pozrieť či niečo nepribudlo ...

niektorí dopíšu svoje myšlienky ...

niektorí len pohladia slová a so smutným úsmevom kráčajú ďalej ...

niektorí sa v tých slovách spoznajú a potom opretí o múr čakajú na pokračovanie príbehu ...

Ktorí niektorí ste vy? Prečo ste sa zatúlali do mojej ulice?

All Hallows ... All Friends

Nie nie ... žiadna párty , žiadne masky, žiadne chlastanie až do rána ... Radšej malá rodinná oslava v rámci tanečnej bandy, exkluzívne vystúpenie v trochu spooky štýle, čierna a strieborná a krvavočervené ruže do vlasov, DCD do ticha a cinkot striebra okolo bokov ...
Potom trochu jedla, trochu pitia, trochu sladkého a kopa zábavy, rozhovory, pohrabať sa v second-hand knižkách a nájsť si to svoje, podeliť sa o nápady ktoré vyklíčili raz dávno a pomôcť im ďalej rásť ...
Cestou domov stretnúť pár jasne definovateľných strašidiel a viac nedefinovateľných, ale zato s fľašou v ruke, nevšímať si pohľady okoloidúcich, vychutnávať si pocit dlhej vlajúcej sukne z pavučinkového šifónu a cítiť sa ako dark goddess idúc po ulici v plnom tribal looku, veď prečo sa odličovať a prezliekať, keď práve dnes v noci je každy niekým iným ... a ja môžem byť sebou, a všetci len chápavo pokývu hlavou veď je Halloween ...
Potom doma, zapnúť notebook, prezliecť sa do pyžama, odlíčiť polku tváre (večerný make-up a pyžamo je komická kombinácia:-) , a písať do blogu, lebo dnes to proste nemalo chybu ...
A jediné čo ma mrzí, že som nestihla cintorín a prišla o more sviečok medzi starými pomníkmi a smutnými kamennými anjelmi ...

Veríte v silu lásky?

Mám pre vás príbeh ...





The Notebook





...o tom ze na prvu lasku sa neda zabudnut, a na pravu uz vobec nie
... o tom ze laska prekona cas a priestor, a dokaze vytvorit uzasne veci
... o tom ze laska ...





...ved si to pozrite...



Tip na tuto sobotu!

Kliknut, precitat, prist!


Noc novej Luny

V dlaniach medená miska s tlejúcou šalviou, dym stúpa tenkým prúžkom ku hviezdam, vlní sa vo vánku a píše tajným písmom zaklínadlá z počiatku sveta. Stále sa nezmenili ... iba my ich už nevieme prečítať. Len duchovia vedia, pre nich neexistuje počiatok a koniec. Sledujú čas zvonku, ako v domácom kine. Môžu si pustiť film od začiatku, v strede, alebo pospiatky. Hlavný program - život.
My sme herci a zároveň režiséri. Z miliónov alternatívnych scenárov si pre každú sekundu vyberáme jeden. Len o tom nevieme. Nepoznáme dej, ani záver príbehu. Jeden pohyb navyše a namiesto životnej lásky stretneme v električke revízora. Alebo naopak. Alebo oboje.

Shit happens... Shit ....

Fairytales happen, too. A možno jedno nemôže bez druhého. Ako je to s tou rovnováhou? Ako so sľubmi?

...prosím o silu v rukách,
pravdu v srdci,

a čistý sľub na perách ...

Všetko je zapísané, sľuby tiež. Na počiatku bolo slovo. Slová. Najjednoduchšie zhmotnenie myšlienky. Oplatí sa plniť sľuby? Čo sa stane keď ich nesplním? Kam zmizla posvätnosť slov? ...
Dnes nikto nikomu neverí. Všetko sa poisťuje papiermi, podpismi, zálohami ... pretože čo nie je na papieri, oficiálne neexistuje. Alebo?

Všetko je zapísané v Kronike vesmíru ...

Aký má význam, že nikto iný nevie o mojich porušených sľuboch? Viem o nich ja, vie o nich vesmír. Preto teraz posielam prosbu k novej Lune, v okamihu nového začiatku, pripomínam si posvätnosť slov vhodených do ohňa. Mojich slov. Prúžok dymu stúpa ku hviezdam ...



Ako zistíš že ťa bohovia majú radi?

Dostaneš facku bezprostredne po tom ako urobíš chybu ...



Staré mosty a jesenné lásky

Predstavujem si tváre priateľov, ktorých som nechala doma keď som odišla za hranice, za svojím snom ... a znova kráčam po mostoch ktoré nás spájali, posielam listy, píšem mejly .... a prichádzajú, kývajú z druhej strany mosta, píšu čo majú nové, čo sa zmenilo, čo ostalo po starom. Niektorých musím spoznávať nanovo, nevideli sme sa 14 rokov. Niektorí mi píšu čo sa stalo za tie posledné dva. Niektorí len pošlú odkaz, že všetko bude v poriadku a že sa ozvú ... A ja som rada že som nabrala odvahu a vkročila na tie mosty, kde už dlho nikto nebol, ani z jednej strany.

Na ceste k tvojmu priateľovi nesmie rásť tráva. Budem sa snažiť.



No a láska? Tá asi má obdobie epidemického šírenia ... z každej strany mi prichádzajú hlásenia a správy o tom kto sa s kým našiel a kto má koho rád ... a vonku je naozaj tak trochu máj, a keď idem do práce, znie hudba a ľudia sa usmievajú. Tých niekoľkí čo sa neusmievajú majú na smútok svoj dôvod. Smútok za tými ktorí sú dlho preč. Smútok za tými ktorí sa už nevrátia ...

Najhoršie na snoch je , že ich musíme dosnívať na zemi ...





Resident pet

Toto je nasa nova panda .... mozete ju nakrmit alebo len otravovat tym ze na nu kliknete.
PS: Sovy nemali....


Zmeny ...


... zmeny v práci, v živote, v počasí ... v myšlienkach, v pocitoch, v názoroch, vo vzťahoch ....

Celý deň bolo krásne a navečer sa rozpršalo.

Zajtra neoficiálne, ale konečne, začínam v novej práci. Eufória sa strieda s neistotou a zlosťou, ale nakoniec vždy prevládne radosť a nadšenie. Čakanie zabíja. O týždeň začína škola a dávam dokopy rozvrh. Môj najlepší kamarát sa zaľúbil a žiari ako slniečko. Môj bývalý kamarát pochopil že je bývalý a už tri týždne sa neozval. Stále viac mi chýba moja Láska, a štve ma že nemôžem byť pri ňom keď potrebuje objatie a štít pred krutou realitou ubližujúcich slov. Upokojuje ma vedomie, že sú pri ňom priatelia. A hneď sa pridá žiarlivosť, lebo na mojom mieste je niekto iný. Zahriaknem sa, blbosť! Každý je na svojom mieste, a na tom mojom len ja. Teraz sa spolu s macíkom odoberieme do postele a necháme prísť ďalšie ráno a ďalšie odpovede a zmeny. Zmena je život, no nie?



Celý deň bolo krásne, večer sa rozpršalo, a teraz je tma a zima, ale Luna svieti a okolo nej žmurkajú hviezdy ...

Verím

Luce del mondo sei Signor...

Stovky ľudí z pol Európy stoja v rade a čakajú na malú okrúhlu oplátku, ktorá pre nich znamená tak veľa. Ja sedím a sledujem, nechám piesne preniknúť až hlboko dnu, kde sú uložené spomienky ... pred nejakými 5-6 rokmi by som stála v rade tiež, možno by som si dokonca spovedala svedomie. Teraz už ani to. Teraz tu len som, pentagram skrytý pod tričkom, hlavu plnú spomienok. Hoci viem naspamäť všetky frázy, ktoré tu znejú, v naprogramovanom dialógu davu a kňaza, mlčím. Vidím Piaristický kostol v Prievidzi, známe tváre, známe lavice, známe piesne. Salve Regina, ako zo spomienok, zrazu znie až príliš skutočne a ja si uvedomím, že spievam s nimi, spájam ruky a mimovoľne sa usmievam ...



Vpredu pod pódiom sedí asi 100 mladých ľudí v modrých tričkách festivalu. Chlapci a dievčatá, muži a ženy, z celého srdca oslavujú, chvália, radujú sa zo života. Bývalí feťáci, alkoholici, delikventi, beznádejné prípady ... tu, na Festivale Nádeje, "čistí", šťastní, s rodinou a priateľmi, so svojím Bohom. Škola Života im pomohla, naučili sa znova žiť, mnohí o vlások unikli smrti predrogovaním, alebo väzeniu. Vedľa mňa sedí môj bráško, má na sebe modré tričko. Božie cesty sú nevyspytateľné. Priviedli ma tam odkiaľ som kedysi odišla a neplánovala sa vrátiť. Nie som kresťanka. Maximálne tak na papieri, ale počtom sviatostí sa predsa viera nemeria.

Creo in unum Deum...

Verím? Nie, len počúvam. Zatváram oči, vychutnávam si tóny, harmóniu hlasov a nástrojov, ten pocit... Spomínam si na nespočet omší, ktoré som zažila a zisťujem, že jediné čo zostalo, sú piesne. Zvyšok bol, úprimne povedané, nuda. Viem, že celá omša, všetky tie recitovačky, gymnastika, úkony, že všetko má svoj skrytý význam, mám o tom dokonca aj knižku - KKC. Nikdy som ju nečítala. Jediné modlitby ktoré mi niečo vraveli, boli piesne. A pritom vôbec nezáležalo na slovách. Mojím vyznaním viery bola hudba. Zavrieť oči a spievať.



Takže áno. Verím. V hippie čižmách, batikových nohaviciach, s pentagramom na krku, na kresťanskom festivale, verím v hudbu. Verím, že piesne, tóny gitár a huslí, rytmy bubnov .... verím že preklenú priestor medzi nami a našimi Bohmi, nech sú kdekoľvek. verím, že moja cesta do neba je sprevádzaná hudbou a že v mojom nebi sa hrá a spieva a tancuje. Verím, že zafajčený Bluesbar je miestom modlitieb a spovedí rovnako ako Medicínsky kruh v srdci divokej prírody, alebo niekoľkostoročný kamenný kostol. Bola som vo všetkých troch, spievala som, a cítila sa ...ako v nebi.



PS: Večerný program - divadlo obrovských rozmerov, nádherné kulisy kameňolomu a presvedčivé herecké výkony ... fotky budú tu, keď budú ...

Shut Up & Read

Sedela som v U-Bahne, čítala knižku a nevšimla si svoju zastávku! Že no a čo? To sa mi nestalo už úplne strašne dlho ... a je to skvelý pocit:-) Zabudnúť na čas, na všetko okolo a tak sa začítať, že príbeh ožije a naozaj prebieha ... v mojej hlave, kde v tej chvíli vytesní všetko ostatné.
Tú knižku som kúpila za tri koruny v Prievidzskej knižnici, pred už neviem kedy, vyhrabala som ju z vyradených kníh. Obal už nemá, je oblepená len zažltnutým tvrdým papierom aby ako tak držala pokope. Neviem čo ma na nej vlastne zaujalo, že som si ju vôbec kúpila ... knižky si väčšinou vyberám tak, že ich niekde otvorím a kúsok si prečítam. Zrejme ma kúsok tejto knihy oslovil. Potom zmizla medzi mojimi ostatnými knižkami. A dnes, s vidinou nezábavného sedenia v mestskej doprave, som siahla po nejakej knihe a vytiahla túto. Hodila ju do tašky, bežala na U-Bahn, začala čítať .... a prečítala som svoju zastávku. Krásny pocit ...

PS: Jacques Sternberg - Dívka, moře a noc (Sophie, la mer et la nuit - 1976)

PPS: Ešte stále čítam ...

Ink and sunflowers


Die Wörter kommen schneller, als die Tinte trocknet, und dann habe ich sie alle auf den Händen abgedruckt und kann sie nich loswerden ... zum Glück habe ich noch die Stifte. Eine Menge Stifte für eine Menge Wörter. Bleibt brav am Papier.


Chcela som si kúpiť slnečnice, ale už bol večer a zatvárali. Zajtra má celý deň pršať. Tak možno nabudúce. Aspoň že môj dáždnik je žltý. Otvára sa na prvé kvapky ...

Missing

Kedysi som nedala dopustiť na čokoľvek cestovinové. Teraz je moje najobľúbenejšie jedlo sushi. A čokoľvek Čína a Japonsko. Nezdravá úchylka - tortilla chipsy.
Ako teenager som zbožňovala Kelly Family, potom Shakiru, Avril Lavigne, Robbie Williamsa ... teraz mením obľúbenú hudbu pomaly každý mesiac, a nemám žiadnu obsession. Niekedy sa vrátim k starším cdčkam, niekedy len pustím lastfm, a keď ma nejaká skladba chytí za srdce, stiahnem od toho interpreta všetko čo nájdem a ďalší mesiac na tom fičím ... momentálne Keren Ann a Gavin DeGraw. Som zvedavá čo bude potom.
Ako malá som chcela vyzerať ako princezná, mať modré oči, blond vlasy a volať sa Erika. Nosila som šatočky a lakovky a bola som nadovšetko spokojná. Neskôr som mala obdobie menčestrákov a flanelových košieľ a zásadne som odmietala podprsenku. Teraz som free-style hipík s kvietkovaným svetrom a širokou sukňou, naboso po meste s margarétkou vo vlasoch.
Spievala som, veľa a rada. Zbor, skauti s gitarou ... stále rada spievam, ale stále menej. Zato tancujem, stále viac. A to som kedysi tvrdila že som totálne drevo.
Od malička som zbierala obrázky zvieratiek. Všetky obrázky všetkých zvieratiek, aj tie najmenšie. Ešte stále mám niekde albumy a plagáty. Všetko ostatné som už vyhodila. Teraz zbieram len to čo chcem mať v izbe na stene. To čo má význam viditeľný možno len pre mňa. Delfíny a žraloky (na dvoch rozličných miestach, tí dvaja sa totiž nemajú radi). Daliho obrazy. Absolutno Marcela Vaneka. Buddhu. Rachel Brice. Kresbu Shaolinského mnícha od kamarátky ktorú vidím maximálne raz za pol roka. Stonehenge. Angelinu Jolie. Poslednú kampaň Don Gil. Audi TT. Bambiho. Oznamko z oktávy. Čajku. Vymaľovanú indiánsku mandalu. Om. Pohľadnicu ktorá prišla v pravú chvíľu. Logo DA Wien. A fotky tých ktorých milujem.
Mám štyroch plyšákov. Kedysi to boli desiatky, a každý mal svoje meno, a všetky som si pamätala. Už si nepamätám. Teraz to sú len Spací pes, Macík, myšiak Bohumil a Zajko. K Psovi sa túlim keď zaspávam a je mi smutno, Macíka som zachránila, myšiak sa ku mne presťahoval od Ericha a Zajka som dostala od Nugyho na narodeniny, keď som sa sťažovala že už nedostávam plyšákov ... iné mená nemajú. Majú len históriu a spomienky. Ako časové schránky. Vložíte dnu niečo čo tým v budúcnosti povie ako sa žilo vo vašej súčasnosti. Ale nikdy im to nepovie toľko čo vám.
Na dverách do mojej detskej izby bola Šmoulinka. Teraz je na nich kalendár a stále sa meniace plagáty z akcií a výstav v meste. Nad posteľou na šnúrke mi visia hlavolamy. Po nemecky Geduldspiele. Hry s trpezlivosťou.
Dá sa úplne dospieť? Vymknúť detstvo pred dverami spolu s plyšákmi a zabudnúť ich mená? Je to cieľ? "Dospelí" mi hovoria že aj oni raz mali sny a chceli zmeniť svet. Že to nie je také jendoduché ako si teraz predstavujem. Ale ja si to nepredstavujem jednoducho. Nemyslím si že život je jednoduchý. Viem že nie je. Žijem ho. Mení ma. Až tak, že sa občas pýtam - zostane niečo nezmenené? Čo robí človeka tým neopakovateľným unikátom, tou individualitou? Nie sú to práve tie veci čo nosí, hudba čo počúva, záujmy, obľúbené jedlo, ... Koľko osobností som bola? Ktorá som teraz?
A prečo mi je niekedy za tými ostatnými smutno?

Just forget the world...

...zabudnúť na svet.

Zapáliť veľa veľa sviečok, pustiť etno a tancovať po izbe so svojím tieňom na stene. Zapáliť ešte aj vonné tyčinky a pozvať duchov na párty. Ľahnúť si na zem s plyšovým macíkom na bruchu a rukami kresliť do vzduchu sny o budúcnosti. Potom ich mávnutím ruky zamiešať a sledovať ako v špirálach stúpajú hore, cez strop, cez oblaky, hore ...

Pustiť si na plné pecky Monkey Business, pustiť sa do hory špinavého riadu a pritom spievať tak hlasno aby som prekričala tečúcu vodu a buchot tanierov. Robiť Jarové bublinky a fúkať ich k stropu. Po márnom boji so zaschnutou panvicou dohovárať špine že je pre ňu naozaj lepšie keď pustí, lebo inak použijem násilie ...

Pustiť Beethovena, vybrať šuflík s listami, obložiť sa nimi na posteli a čítať minulý rok, minulý mesiac, včerajšok. Vybrať čistý papier, otvoriť pero a napísať dnešok, aby zostal naveky. U toho druhého. Zajtra...

Pustiť si čokoľvek, slúchatká do uší, svetla len toľko aby som videla čo píšem keď budem chcieť písať. Počúvať. Slová, hudbu, všetky drobnôstky ktoré robia z piesní "obľúbené". Hľadať obľúbené, nové aj staré, napísať si text, miesto v srdci, pocity, chute, vône...

Pustiť si obľúbené a stúliť sa, tesno, v objatí, dýchať jeden druhého, kresliť si navzájom do dlaní sny o budúcnosti, spievať o láske, tichučko, na hranici šepotu, spomínať na to čo bolo pred rokom a snívať o tom čo bude zajtra, o mesiac, o rok, pozorne počúvať, skúmavo pozerať, nechať sa uniesť pocitmi, vôňou, chuťou ...

Nikdy Ťa nepustiť a zabudnúť na svet ...

...would you lay with me and just forget the world ?



Meditatívna

Oddnes mám nad posteľou maličké svetielka. Okolo Daliho Meditativnej Ruže a Rozpadajúcej sa hlavy (neľakajte sa, ten obraz je krásny). Drôt bol čierny a škaredý oproti bielej stene tak som vzala farbu a štetec a premaľovala ho na bielo.
Mám bielu farbu na rukách, sviečky po izbe, Loreenu vo Winampe, Lásku na ceste domov ... na prsty mi kvapká horúci vosk, chladne a mení sa na škrupinu, lúpe sa a padá, už mám na stole peknú kôpku ... voskové slová, voskové nálady, voskové sľuby ... vychladnú, opadajú, ... sú len na povrchu. Čo je vo vnútri?
Keď sa všetok vosk roztopí, všetky škrupiny opadnú a všetky slzy vyschnú ... zostane vôbec niečo?

Z ktorého ste seriálu?

Malé mestečko plné perfektných mladých ľudí, všetci dobre vyzerajú, každý je svojím spôsobom cool, každý má nejaké temné tajomstvo, každý má niečo s každým... a každý z nás má aspoň jeden "svoj" seriál ktorý si len nerád nechá ujsť, lebo čo ak sa ten s tou dá práve teraz dokopy alebo čo ak sa prezradí práve to tajomstvo na ktoré už x (doplň podľa seba) dielov čakám ???

Nothing wrong with it!

Len som sa zamyslela ( zatiaľ čo mi vypadol net práve uprostred napínavého dielu *grrrrrr*) prečo sú seriály také návykové... a prečo je také jednoduché po skončení jedného nájsť ďalší a ďalší a ďalší ... Lebo seriály sú zhustený život. Vlastne sa v ničom neodlišujú od toho čo žijeme každý deň my (keď odhliadneme od faktu že v Amerike sa žije trochu dosť inak ). Teda odlišujú... to čo my prežijeme za rok sa v seriáli stane za pár týžňov. Dráma, napätie, slzy, ... v mojom reálnom živote sa
nič nedeje, tak žijem ten seriálový. Keď práve nesedím pred obrazovkou, skúšam v predstavách zaradiť seba do seriálového sveta. Som populárnou dokonalou roztlieskavačkou? Alebo sexi outsiderom s neúplnej rodiny ktorý doma v podkroví píše básne a tajne miluje tú roztlieskavačku?
Reality sa začínajú prelínať ...

So mnou to snáď tak nebude. Striedam seriály ako farbu laku na nechty. Jeden ma baví tak 2 týždne (kým si nepozriem všetky dostupné diely - vďaka Pane za joox :-) a potom idem na ďalší. Postavy sa opakujú, dej sa dá predpovedať, ale aj tak je to sranda. K raňajkám, pred spaním, v pauze počas rozbehaného dňa .... vypnúť mozog a žiť na 40 minút život niekoho iného.

Momentálne fičím na One Tree Hill. A vy? Priznajte sa...

Som mizantrop

Aspoň čiastočný. Nedokážem tolerovať netolerantných ľudí. A to som si o sebe myslela že som super tolerantná. Naštve ma že si niekto bez opýtania vezme môj hrnček, a že na hodinu obsadí kúpeľňu (to bude ale asi aj tým že tam je aj záchod ktorý súrne potrebujem), a že sa cíti ako doma hoci mu to nikto nedovolil ... neviem či to je tým že iný kraj iný mrav a v krajine z ktorej prišli sa základná slušnosť nenosí, ale aj keby, mňa to nezaujíma. Prišli sem, mali si kúpiť príručku a naučiť sa slová ako prosím, ďakujem, a môžem? V tomto zlyhali.
Len nechápem prečo som zlyhala ja a hneď prvý deň im nepovedala že vôbec nie je v poriadku keď si bez opýtania vzali ten hrnček ...

S. O. S.


S
om odhrnutý sneh

P. P. S.

Po pravej strane
Cesty

Čoskoro

... prišlo skôr ako som čakala ... len nesmiem urobiť chybný krok ...

V tekutom piesku....

.... ťažko sa mi dýcha, nemôžem sa pohnúť, ponáram sa stále hlbšie ...

nezaplatené účty, mizivé šance na normálnu prácu, dlhy

...
kričím o pomoc, bojujem, ale niekedy sa mi zdá že len naťahujem čas a aj tak sa raz potopím ...

každý deň desiatky nových inzerátov, maily, telefonáty, .... nič

...
chytám sa každej pomocnej ruky, každého stebielka, ale stebielko nepomôže, keď ma ťahá pod hladinu závažie, a ruky bez tváre sú zradné ...

máte pracovné povolenie? nie ... máte skúsenosť s touto prácou? nie ... vyspíte sa so mnou keď vám dám ten job? nie ...

...
stále tam trčím, zapadnutá skoro po krk, ale kopem, zúrim, niekedy plačem, a niekedy som v pokušení vzdať to ,ale stále tam trčím, stále bojujem a čakám na chvíľu keď prestanem klesať a potom sa postupne oslobodím, až nakoniec odkráčam po suchej zemi ...

ak ma nevyhodia z intráku, ak mi nezrušia číslo kvôli nezaplateným účtom za telefón, ak na mňa kvôli dlhom nepošlú mafiu, ak mi nešibne z toho nekončiaceho kolotoča

...
prosím, nech to je čoskoro ...

už nevládzem

Storm Vision

Dum.....Dum..... Dum.....

Dlane v pravidelnom rytme udierajú na napnutú kožu bubnov, ich zvuk sa nesie do okolia ako vlny neviditeľného príboja.
Plošina na vrchu kopca sa nachvíľu stáva srdcom krajiny. Bijúce, pulzujúce životom.
V očakávaní Sily kamenný kruh ožíva, postavy sa kývu do rytmu, zo strany na stranu, vzduch takmer iskrí napätím.
Vietor ešte nesmelo krúži po údolí a vyháňa zablúdené listy špirálou až k vrcholcom stromov. Lesní duchovia vykúkajú z úkrytov, magicky priťahovaní dunivým zvukom bubnov, postupne, nebadane sa vkrádajú do kruhu...
Rytmus sa zrýchľuje, obloha sa mení na tmavofialovú, vietor sa stále odvážnejšie opiera do korún stromov a do stredu kruhu ako obetu prináša divoko sa točiace lístie a lupene kvetov, široké sukne sa roztočia tiež, dlhé vlasy vlajú v náporoch vetra a lupene kvetov sa v nich zachytávajú, akoby chceli tancujúcim bytostiam prepožičať duše lesných víl.
Vietor sa už neostýcha a zúrivo dvíha zo zeme všetko čo nemá korene, dvíha živú stenu okolo pulzujúceho kruhu.
Vzduch hustne napätím, údery bubnov sa zlievajú v jedno súvisle mocné dunenie, do ktorého sa ozve hrdelný hlas. Spev postupne silnie, v úžasnej harmónii s prírodným orchestrom, crescendo pred veľkým finále.
Spotené telá tancujú v šialenom rytme bubnov, točia sa vo vetre, hlasy stúpajú k oblohe, ktorá tmavne a čoskoro sa dotkne zeme...

...oslepujúci záblesk pretne svet napoly...

...nastane ohlušujúcet ticho...

... udierajúce dlane skamenejú nad
bubnami...

...telá zamrznú uprostred extatického tanca...

...vietor zadrží dych.......

...a ako úder obrovskej dlane na bubon ktorým je celý svet, príde odpoveď v reči bohov, hrom a prvé kvapky...
Ľudské dlane znova udrú, ľudské telá sa znova pohnú, s kvetmi vo vlasoch tancujúc pomedzi dažďové kvapky...
A spievajúc pieseň o živote...

Volajúc svitanie...

...spievajú drozdy svoje piesne...
....sú štyri ráno a na klávesnici mi pristáva malá lietajúca bytosť s priesvitnými blanitými krídelkami...
......nie som jediná čo nespí....
.......vypla som hudbu aby som počula spievať drozdy...
.........vypnem svetlo aby som videla tmu chvíľu pred tým ako sa prebudí ráno....
...........dnes ho znova prespím, vstanem až po slnku...
.............no predsa ešte dosť zavčasu aby som videla že má v kútikoch očí karpinky......
...............a pôjdem sa umyť, tiež budem mať karpinky, a bude mi trochu zima.....
................a ty tu nebudeš aby si ma zohrial v náručí a uvaril čaj k raňajkám.......
volám svitanie............

Daydreaming

Slimačia ulita
je v skutočnosti cestička
ktorou cez deň chodia sny
tajným tunelom
do tvojich myšlienok

Tvár za blogom - The faces of Lilith

...ja viem, ze sa to sem teraz nehodi, ale je jedna blogerska retazovka, tak ze co na to povies...

Hovorím že kuk! Potom ako som videla Kajin a Revov článok do reťaze, nemôžem sa nepridať :-)


Prečo Owl Nest?


Lilith (Burney Relief) - vidíte sovičky? Ak to nestačí, nájdite si Athene noctua lilith...




Moje momentálne najobľúbenejšie foto... no nie je krásna? (Tá užovka ;-)




A naše ( s mojou Láskou) momentálne najobľúbenejšie foto , na stredovekej narodeninovej oslave v dobovej móde ... no nie sme krásni?



Moja ďalšia láska - Tribal Belly Dance. Tu ešte v začiatkoch...



A nakoniec momentka ktorá sa často opakuje ... v tomto prípade v čínskej reštike s buchtičkami .... mňam mňam :-P



Na koho som totálne zvedavá:

F4
- lebo sú proste fantastickí!

Svetielko - lebo tiež v noci nespí a mám rada jej písmenká

Užovvka - máme už jednu spoločnú foto ;-) treba ďalšie kvôli identifikácii

Dáždničková - obľúbené písmenká, čítam zas a znova :-)


Teším sa na ďalších odvážnych ...

Najväčšia sranda je že keď teraz pôjdem po Bratislave, možno niekoho z vás stretnem
a aj spoznám :-D

Llt



Slzy...

Dážď sú slzy neba - to je stará metafora
ktorú ponúkne múza básnikovi, keď už nenachádza slov

Potom ju podvedie, a ona je z toho trochu chorá
nerovný vzťah, ktorý sa končí neverou

Milovala ho, počúval ju....
jej svet teraz hasne

Dážď sú kvapky krvi zavraždenej básne...






Z Archívov

Máme rovnaký človekotvorný základ
ale rozdielne prípony
nájdime si nežnú spojku
a skryme sa
v básni
o láske...

Nová spolubývajúca!

Nábytok presťahovaný, synťák stojí pri stene na stojane a už len ten pohľad ma teší, upratovanie a dymenie naplánované na najbližšie dni keď nebudú tlačiť termíny seminárok... a oddnes nová spolubývajúca. Nie kamoška, tá príde až o týždeň. Tretia spolubývajúca. Maličká, hnedá s bielym ňufáčikom a bruškom, ostrými zúbkami a citlivými fúzikmi, strašne zvedavá a maškrtná. Má rada noc, ako ja, a takisto rada dlho spí. Zoznámte sa:

















Uhm ... toto je .... ona vlastne ešte nemá meno ... menoooooo!!! Kde siiii!?!?!?

Irgendwelche Ideen??

Oh happy day :-)

Spolubývajúca sa pakuje!!! Zajtra si poberie všetky tašky a vaky čo teraz stoja pobalené na našej minichodbičke a už ju tu neuvidím :-D Namiesto nej sa nasťahuje kamoška, a život bude jednoduchší:-)
Už sa teším keď poupratujem, povysávam, umyjem dlážku, vymením záves v kúpeľni, nalepím na stenu zrkadlá a na zem dám mäkkučký koberec, keď vytiahnem keyboard z krabice a nechám ho na stojane v izbe bez strachu že ho raz nájdem rozbitý na zemi... Keď presťahujeme nábytok aby bolo dosť miesta na tancovanie, a keď sem prídu moji priatelia, a jej priatelia... Keď si zase slobodne zapálim sviečky a vonné tyčinky a budem písať básne vychutnávajúc si ticho...
Zajtra je my happy day!

Tribal, pizza, tribal, zmrzka, tribal, ...


Zajtra ráno letím po prvý krát lietadlom. Do Milána. Pretancujem tam dva dni a v nedeľu zase priletím naspäť. Idem na workshop. Ale nie na hocijaký (to by som nešla do Milána). Idem na workshop s CAROLEENOU NERICCIO!!!!!!!!!!!!!!!!!! Budem úplne blízko pri zdroji, dva dni Tribal Pur...

Caroleena Nericcio vymyslela, založila, začala ... American Tribal Style Bellydance. Každý z vás už určite videl brušnú tanečnicu tancovať vo farebnom trblietavom kostýme klasický orientálny tanec. Ale nie každému sa to páčilo. Čo tak trochu modifikovať základné pohyby, pridať im silu, hrdosť, a trochu ich uzemniť, a ešte nech je to celé improvizácia .... vznikol ATS.

Na youtube je toho s Caroleenou malo, ale aspon toto

A este jedna banda tu

ATS naberá stále viac na popularite a niektoré tanečnice si ho prispôsobili, a vznikla Tribal Fusion.

Toto video zapríčinilo že som začala naozaj tancovať - Miss Rachel Brice

A este Miss Zoe Jakes

Tak som sa podelila o jednu z mojich vášní a teraz idem pomaly spinkať aby som rano vstala a stihla to lietadlo ...

Bubliny

Kúpila som si bublifuk. Úplne bezplánovite, mali ho v akcii a ja som si spomenula na vtedy dávno, keď sme bublifukovali v škôlke, a potom aj doma, a všade... Pred obchodom som ho otvorila a začala fúkať bubliny, a bolo mi skvele. V slnku sa leskli a trblietali všetkými farbami, náhodní nezainteresovaní okoloidúci sa im museli uhýbať keď nechceli aby sa im roztrieštili o čelo :-)


Svitanie

Tá škára medzi nocou a dňom, cez ktorú preletujú havrany...


Inspired by this

V U-Bahne

Slúchatká v ušiach, čiapka stiahnutá skoro až na oči, tmavé okuliare cez pol tváre, v rukách časopis, ústa prežúvajúce nejaky fastfood. Všetky zmysly zamestnané, možno až preťažené mnohonásobným inputom.

Niet divu že ľudia nepočujú valstné myšlienky.....

Pre Aventerrku - ako sa naučiť tak perfektne po nemecky

Mein Weg

Lekcia prvá:
Príď sama s veľkým vakom na chrbte do Wiedne k rodinke čistokrvných Rakúšanov, ktorých poznáš len z mejlov a fotiek, pol roka u nich bývaj, staraj sa im každý deň o domácnosť a o dve deťúrence. Popritom bojuj s prvým semestrom na Universität a uč sa na skúšku s hrubočizným nemecko-slovenským slovníkom. A sprav ju na positiv.
Lekcia sa považuje za zvládnutú keď rozumieš detským žvatlaninám, receptom na obed, a dokážeš sa na Spielplatzi porozprávať s ďalšími au-pairkami o tých neposedných krpcoch, pričom sledujes či tie tvoje nepadajú z preliezky. A neodchádzaš z prednášok úplne vyčerpaná z toľkého sústredenia sa na výklad v cudzom jazyku a zapisovania neznámych slovíčok.

Lekcia druhá:
Začína keď matka opustí rodinku deň po Valentínovi a otec ti oznámi že už ťa nebudú potrebovať. Ešte týžden sa provizórne staraj o deti a zároveň hľadaj byývanie a prácu. Po mesiaci neistoty zvládneš rozšírenú slovnú zásobu pri písaní životopisov a inzerátov, a vysvetľovaní deťom prečo odchádzaš. Lekciu ukonči nájdením podnájmu.

Lekcia tretia:
Nájdi si prácu v bare. Snaž sa komunikovať s hosťami. Snaž sa rozumieť hosťom. Keď začneš rozumieť, zatni zuby a ďalej sa usmievaj. Zoznám sa so skvelými ľuďmi, skvelými muzikantmi, niekedy oboje. Ako sa blížiš ku koncu lekcie, rozumieš stále viac, rozprávaš stále viac, nenecháš sa urážať a tým ktorí ešte nepochopili, že sa nevoláš Puppe, to dôrazne vysvetlíš.
Skúška spočíva v naservírovaní sýtej hubovej polievky pripitému motorkárovi, ktorého následne rázne vypoklonkuješ z baru. Keď si to celé zvládla v nemčine, je čas na ďalšiu lekciu.

Lekcia štvrtá:
Naštvi sa na egocentrickú kolegyňu ktorá vláči do práce maltézáka a na chamtavú vypočítavú šéfku.Keď ti po každej nočnej je na zvracanie z opilcov a cigaretového dymu, vráť kľúč od dverí a skonči. Nezabudni ale na tých sympatických známych, ktorých si spoznala. Zavolajte si, choďte spolu na koncert, vymente si CDčka. Keď zistíš, že z niektorých známych sa stali priatelia, začína záverečná, najdôležitejšia lekcia. Eigentliche Kommunikation. Ozajstné rozhovory. O sebe, o druhých, o pocitoch, o láske, ... Začínaš myslieť v inom jazyku. Du bekommst den Schlüssel zum Wortschatz.
Záverečná skúška - napíš prvú báseň v nemčine. Napíš ju srdcom.

Doslov:
Vďaka týmto lekciám som sa naučila nemecky ja. Naozaj naučila. O poslednej som písala v predchádzajúcich postoch.
Sama som sa učila anglicky a môj drive bol , že som ten jazyk zbožňovala a chcela som čítať knihy v origináli. Najvyššou métou je Shakespeare, s ktorým ešte stále mám nejaké problémy.
K nemčine ma dostala Wiedeň.
Keď prídeš do inej krajiny, a rozprávaš sa s ľuďmi, naučíš sa najlepšie. Naučíš sa živý jazyk. Rozprávaj sa. Komunikuj.
Wenn du willst, können wir reden. Mailen. Chatten.

Finde deinen Drive.

O obmedzenom životnom priestore

Mam spolubývajúcu. Je to nutné keďže na intráku sú Doppelzimmer. Spolubývajúca mi lezie na nervy. Vlastne spolu ani nekomunikujeme, okrem Hey a Tschüss, a sem tam jej monológov pri ktorých sa tvárim že počúvam, občas prikývnem a nakoniec poviem niečo v tom zmysle že hej to sa stáva a život je raz taký. Spolubývajúca sedí za stolom pri notebooku, skypuje s neznámymi chlapmi zo zahraničia ktorých oslovuje honey, a v každej vete použije minimálne jednu nadávku. Pomedzi tie vety sa priblblo afektovane smeje. To teraz opisujem momentálne dianie. Teda vlastne celkom časté dianie. Okrem toho zásadne neupratuje, lepí si na stenu vytrhnuté stránky zo ženských magazínov a berie lieky na depresiu. Po každom telefonáte nadáva na volajúceho. Ak nenadáva na Rakúšanov, černochov, mužov alebo ľudí všeobecne. Alebo na svojho súčasného "priateľa". Ktorý už minimálne 6krát bol bývalý, poprekladaný vzťahmi na skúšku, pre zábavu alebo pre pozvanie do kina, ale keď nikoho iného teraz nemá tak postačí. Nikdy nebola zamilovaná.
Spolubývajúca si nosí jedlo v plastikových krabiciach od tety ktorá býva vo Wiedni a má rakúske občianstvo. Teta si ju možno adoptuje a bude dostávať príspevok od štátu. Jej mama s tým súhlasí. Spolubývajúcej mama aj tak lezie na nervy. Keď ide raz za pol roka domov, je z toho vrcholne znechutená. Z Wiedne je znechutená tiež. Najradšej by tu nebola. Aj ja by som bola najradšej keby tu nebola.
Jedlo dá do chladničky a po týždni ho vyhodí. Na schodoch do metra každý deň sedí žobráčka s dieťaťom na kolenách. Na tú nadáva tiež.
Práve si s týpkom na skype navzájom nadávajú v španielčine a z jej násilného smiechu ma bolí hlava.
Nikdy neurobila nič pre druhého. Ani v rámci intrákového spolužitia. Stará sa len o seba. Naivne som sa prvý mesiac snažila o priateľstvo a vzájomnú pomoc. Zostalo to jednostranné a potom som s tým prestala. Keď už cez špinu nie je vidno umývadlo a v rohoch sú chuchvalce prachu, umyjem a pozametám. Aj to pre seba, lebo už sa na to nedokážem pozerať. Vždy potom povie že nabudúce uprace ona. Nabudúce ešte nebolo.
Pýtam sa prečo mi život priviedol do cesty práve ju. A prečo sa ňou musím deliť o svoj životný priestor. Maminka mi raz napísala sms, ktorej text som si prepísala a nalepila na stenu, možno práve preto aby som sa nescvokla.

"...v podstate každý, kdo vám přináší napětí a neklid, je poslem Boha."

Napísal to Břetislav Novák, dědek korenář. A v podstate verím že to tak je. Že žiadne stretnutie nie je náhodné. Od každého sa môžem niečo naučiť. Každý mi nastavuje zrkadlo. Ale zrejme som stále nepochopila lekciu ktorú mám dostať tu, kde mám byť "doma". Zrejme som sa ešte nenaučila. Spolubývajúca je stále tu. Tak sa snažím. Nech čím skôr odíde. Alebo nech odídem ja, nech mám kam odísť.
Toľko v rámci terapie písaním. Spolubývajúca doskypovala a zanadávala na týpka. Znova počujem svoje myšlienky. Idem si vizualizovať vlastný byt. S tými mojimi fotkami, obrázkami, slnkom a hviezdami. Mám totiž na stene ďalšiu vetu.

Keď niečo chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.

A keď niečo nechcem?

Ľahšie?


Keby som sa starala len o seba, keby som chodila po svete so slúchatkami v ušiach, keby som nepozerala okolo seba, keby som nevidela ostatných ľudí, nepočúvala ostatných ľudí, keby som nesledovala správy zo sveta, keby som nečítala vedecké prognózy, keby som nehľadala svoj vlastný štýl, keby som si nevpletala kvety a pierka do vlasov, keby som sa neozývala keď sa ma nepýtajú, keby som sa neozývala keď sa ma pýtajú, keby som sa nepýtala, keby som nehľadala priateľov s otvoreným srdcom, keby som necítila smútok ani radosť ani lásku, keby som netušila súvislosti, keby som nečítala knihy, keby som netancovala bosá po lúke, keby som nespievala s vtákmi, keby som nepočúvala odlišnú hudbu, keby som nepozerala celú noc na Lunu v splne, keby som nezbierala liečivé bylinky, keby som nepoznala silu lásky, keby som necítila rytmus života, keby som nepísala básne a listy, keby som ich nedostávala, keby som nespávala v hojdacej sieti, keby som nenosila rozpustené vlasy a široké sukne, keby som večer nezapaľovala sviečky a vonné tyčinky, keby ma nezaujímali dotyky a vône, keby som nehľadala svoju cestu, keby som nekreslila na špinavé okná, keby som sa nepokúšala zmeniť svet ...

... bol by môj život ľahší?

Do biela

Začalo mi biele obdobie. Obliekam sa do bieleho, slnečné svetlo je biele, biele stránky kníh nepríjemne ťahajú oči keď sa na terase snažím čítať. Na hlave mám bielu šatku, aj pokožku mám (ešte) bielu. A opaľovací krém je tiež biely. Biela je najpraktickejšia farba na leto.
Podľa kalendára je jar, ale ja už mám leto! Som zvedavá či aj jeseň príde skorej ako obvykle. Ak sa budú ročné obdobia ďalej takto posúvať, o nejaký čas budeme mať nový rok zarovno s druidmi. Čo zase nebude až také zlé...
Biela la la la ...

Na dobrú noc...



Spi...
Pošlem ti svojho anjela.
Donesie v dlaniach kúsok mojho dychu
a fúkne ti ho do vlasov,
aby sa ti krajšie zaspávalo...

Písať ako Krasko

Čo píšeš, nech je jasné slnečný sťa lúč,
veselé jako chasník pri tanci,

nech leje balzam v srdce boľavé
a v chorú dušu úľavu a mier,

alebo nech je smutné jako chorál kresťana
a trúchle jako mokrý hrob,

nech duní jako zvony na poplach,
keď horia rodné chalupy,

a búri jakopochod utlačených na ulici,
keď deti doma chleba nemajú,

no nikdy to, čo necítiš,
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo,

obchádzaj krasomluvu jako mor
a vyhoď z textu slovo jalové,

nech hudbou zneje každý malý verš,
obrazom blýska každé slovíčko-

a nezabúdaj, náznak tajomna
že tisícimi tónmi znie

a v každej duši zobúdza jej pieseň stajenú:
až všetko totokrásnom posvätíš-

tak dôjdeš ta, kam ja som nedošiel.

(Ivan Krasko : Poetika starej lyriky)


A little bit of....

... čaju, ktorého vôňa sa mi vkráda do snov a vraví, že raňajky už sú na stole a ty čakáš len na mňa,

... pohladenia, ľahúčko a pomaly, pokojne, akoby si chcel povedať " Spi ďalej, nenechaj sa rušiť..." a ja chcem ešte spať, ale nedokážem skryť úsmev na perách, som prezradená, a ty ma spať nenecháš,

... ranných slovíčok, hovoríš "Dobré ráno" a ja neodpoviem, alebo predsa, ale nie slovami, chcem ťa najprv pobozkať, objať, dýchať, a až potom, až keď sa uistím, že si to jediné skutočné z môjho sna, že si skutočne tu, mám dobré ráno,

... slnka cez otvorené okno, keď sa konečne odhodlám vstať, a všetko je také jasné že to bolí v očiach a nemôžem ich otvoriť, potom prídeš ty a zaplníš celé moje zorné pole, vidím len siluetu, viem že si to ty, naťahujem sa, ako mačky na slnku, ty si moje slnko, pozeráš sa na mňa a žiariš, zatiaľ čo ja prebúdzam svoje telo, vnímam kúsok po kúsku radosť z prebúdzania, poď ku mne, moje prsty sa ešte chcú hrať v tvojich vlasoch, máme kopu času,

... Teba, stále znova, stále málo, nikdy dosť, celý deň, bozky na končeky prstov, jeden na špičku nosa, dva na privreté oči, tri na pery, nekonečno po celom tele, a čas zostáva stáť, ťažko sa mu dýcha, chveje sa, čaká, snaží sa niečoho zachytiť, ale všetko okolo je mäkké, neurčité, dívaj sa na mňa, chcem ti vidieť do očí, chcem vidieť tvoju dušu, keď ten nahromadený zastavený čas exploduje, s nami uprostred, roztrieštených na tisíce nežných lupienkov, pomiešaných, žiadne myšlienky, až kým čas nezačne znova pulzovať, riadiac sa tlkotom tvojho srdca,

... túžby, spomienok, čokolády a horúceho čaju, zabudnuté tričko ešte vonia tebou, aj ja ešte voniam tebou, ešte ťa cítim, ale ja nie som zabudnutá, som stále tu a čakám na teba, kým budeš znova tu, musím ti predsa vrátiť to tričko, a nabrať si ďalšie spomienky, na nás, na slnečné tiene v tvojej tvári, na kvety v mojich vlasoch, na bozky,

A little bit of me in a whole world of You...








... schwarzen Tee, dessen Geruch sich in meine Träume einschleicht und mir sagt, dass das Frühstuck schon auf dem Tisch steht und du wartest nur auf mich,

... Streicheln, leicht und langsam, ganz ruhig, als ob du sagen wolltest "Schlaf nur weiter, lass dich nicht stören...", und ich will noch schlafen, aber das Lächeln auf meinen Lippen will sich nicht verstecken, und ich bin verraten, und du nicht mehr so ruhig,

... Morgengesprächen, du sagst "Guten Morgen" und ich antworte nicht, oder doch, aber nicht mit Worten, ich will dich gleich küssen, umarmen, einatmen, bis ich ganz wach werde, und erst dann, erst nachdem ich mich überzeuge, dass du das einzige wahre aus meinem Traum bist, da bist, heisst es guter Morgen für mich,

... Sonne durch das Fenster, wenn ich mich endlich zum Aufstehen bringe, und alles so hell ist dass es weh tut wenn ich meine Augen aufmache, und dann kommst du und füllst mein ganzes Sichtfeld aus, eigentlich nur deine Silhouette, ich weiss aber du bist es, und wie die Katzen sich in der Sonne strecken, bist du die Sonne für mich, siehst mich an und strahlst während ich mein Körper wieder wahrnehme, jedes Stück dehne, Vergnügen beim Aufwachen, komm zu mir, meine Finger wollen noch in deinen Haaren herumspielen, wir haben genug Zeit,

... Dich, immer wieder und nie genug, ganzen Tag, Küsse auf deine Fingerspitzen, und eins für die Nasenspitze, zwei für die Augenlider, drei für die Lippen, unendlich viele für deine Haut, und die Zeit bleibt stehen, atmet schwer, zittert, voll Erwartung, will sich festhalten, nur alles rundherum ist weich, schau mich an, ich will deine Augen sehen, ich will deine Seele durch deine Augen sehen, wenn die angehaltene Zeit explodiert, mit uns mittendrin, und wir zerschmettert in tausende kleine Blumenblätter schweben sanft, vermischt in der Luft, keine Gedanken, erst wenn die Zeit langsam wieder zu pulsieren beginnt, sich nach deinen Herzschlägen richtend,

... Sehnsucht, Erinnerungen, Schokolade und Tee, vergessenes T-Shirt riecht noch nach dir, ich rieche noch nach dir, ich bin aber nicht vergessen, bin immer da, und warte bis du wieder da bist, ich muss dir ja das T-Shirt zurückgeben, und mir neue Errinerungen zulegen, an uns, an die Sonne in deinem Gesicht, Blumen in meinen Haaren, ein Haufen Küsse,

A little bit of me in a whole world of You...


Každý deň (ak ho práve netrávim ničnerobením), nájdem cestou niečo, čo by som si rada priniesla domov. Bláznivo pestrofarebný kvetináčik, knižku z antikvariátu o živote a smrti čarodejníc v stredoveku, svietnik zo starého striebra, ...Ale keby som si niečo z toho naozaj doniesla, skončilo by to na poličke, v šuflíku, alebo v škatuli pod posteľou.
Nie som doma. Stále mám nevybalené veci v krabiciach pod posteľou, akoby som sa každú chvíľu mala znova sťahovať. A ja sa sťahovať budem. Tak dlho kým nebudem konečne doma. U mňa doma.
Teraz sedím u E., v hojdacej sieti, a píšem do notesu. On je doma. Je to vidieť, je to cítiť. Všade nejaké výpovede o človeku, o živote, o priateľstvách a láskach, o duši. Vidím aké to je doma.
Ja bývam na intráku, s cudzím človekom na izbe. Mám prenajatú posteľ, dve skrine, stôl pod oknom a kus steny. V poličkách v dvoch radoch nedôstojne natlačené knihy, v kopách oblečenie, v krabiciach a krabičkách spomienky. Úplne natesno, úplne potichu. Na stene mám pár plagátov, aspoň závan niečoho známeho, niečoho ako doma. A zopár kúskov svojho súkromia, fotky svojej duše, nalepené na doske stola a v kúte pri posteli, tak že ich nikto iný nevidí. A ostatné skryté, zabalené, čakajú, kým to bude stáť za to, kým budem konečne naozaj bývať a vybalím všetky krabice.
Teraz len prespávam. Už rok a pol prespávam alebo sa túlam. Po meste, po internete, po škole, po myšlienkach, po melódiách, po písmenkách... a v poslednej dobe, keď nespím a netúlam sa, utečiem tam, kde mám najbližšie k tomu, byť doma. Doma u E. A je to tak trochu aj môj domov. Ochranný silový plášť, energetická guľa v tom cudzom svete, ktorý nepochopiteľne milujem a občas nenávidím. Dostala som kľúč. Úžasnú dôveru. Kľúč od bytu, a tým zároveň aj od srdca, univerzálny kľúč na otváranie okien do duše.
Doma nie je miesto. Doma sú ľudia. Rodina, priatelia, lásky, ... v spomienkach aj v súčasnosti.
Chcem byť doma, mať domov, kde budem sama so sebou, a kam vpustím len tých ktorých ja sama chcem. Kde zavriem dvere keď budem chcieť byť sama, a namaľujem na stenu obrovské žiarové slnko a na strop hviezdnu oblohu, lebo o tom snívam už niekoľko rokov. A všade rozvešiam obrázky môjho srdca a fotky mojej duše.
Bez strachu, že ich niekto cudzí vypozerá do stratena.

Písať ako... ?

Chcela som písať ako niekto iný. Ako Shakespeare. Ako Krasko. Alebo Válek. Alebo Nohavica. A vždy som skončila pri tom svojom.
Skúšala som zmeniť písmo. Písať ako spolužiačka Vladka v prvej triede. Jej zošity vždy viseli na nástenke ako príklad pre ostatných. Celkom by ma zaujímalo ako píše teraz... Alebo ako Maťka, tak energicky, rýchlo a pritom pekne, čitateľne, priam profesionálne, stačilo len zavrieť oči, a z Maťky bola slávna žurnalistka pri interview s nejakou veľmi dôležitou kapacitou, a tým svojím písmom si robila poznámky do bloku...
Ako moja maminka, tak úplne inak ako ja, iný sklon, iné tvary písmenok, trochu uponáhľané, trochu rozmarné. Už dlho som nečítala nič písané jej rukou...
A ocko? Že vraj píšeme podobne. Ťažko sa to číta :-) No neviem, ja po sebe čítam celkom v pohode. A po ňom tiež. A tiež už dávno nič...
Ani neviem ako píše môj brácho. Pamätám si ako písal. Odvtedy sa zmenilo toľko, on sa tak zmenil, že si netrúfam hádať. Ale napísal list. Tak uvidím...
A píšem stále len tak ako ja. Inak to nie je ono. Páči sa mi ako píšu iní, keď to píšu oni a práve preto že to píšu oni. A ja píšem tak ako sa mi páči keď píšem ja.
A teraz dopíšem, čaká ma Treffen s tancujúcimi kamoškami. Tentoraz bez tanca, ale s kopou jedla a čaju, a veľa veľa dobrej nálady.
Dopísania...

Dnes večer (ten včerajší;-)

Dnes večer som strávila s dvoma kamoškami a kopou srandy. Cestou domov, unavená a vybláznená, už tak trochu v polospánku, som sledovala nočné mesto cez okno metra. Domy sa mihali, striedali ulice, cesty, zastávky... a nad tým všetkým úplne mimo a bez pohybu - Luna. Ako kyvadlo na šnúrke, zastavené rukou hypnotizéra.
Naozaj ma zhypnotizovala. Hľadela som na ňu až kým sa nestratila za strechami domov a mňa už bolel krk od toho pozerania sa hore.
Doma som otvorila okno a bola tam. Je tam každú noc. Šepká mi čo dnes videla, a ja šepkám jej čo sa stalo kým spala. A potom píšem. Aj teraz.
Ešte párkrát poskočím, vyteším sa z novej lampy, zapálim sviečku a zasnívam sa. Potom vezmem pero (krásne, plniace, maličké ale statočné, prišlo ku mne len nedávno a spoznávame sa pomaly, ale zatiaľ nám to klape) a spolu napíšeme list. Alebo báseň. Najlepšie list v básni.
Sviečka dohorí, pôjdem spať.

Dnes ráno

Dnes ráno výnimočne pijem bylinkový čaj namiesto čierneho. Bol tu ujo opravár-elektrikár a opravil nám izbu. Presvedčil umývadlo aby zase odtekalo. Namontoval novú sprchu. Vymenil lampu do ktorej som si neustále trieskala hlavu, lebo visela stále nižšie. Nová je tak vysoko že sa nebuchnem aj keď vyskočím.
Dnes ráno výnimočne píšem. Vonku je jasno, aj keď slnko má nepriehľadný závoj trošku zamračenej oblohy. Asi tu zostalo niečo z noci. Alebo sa písmenká už neboja vyjsť na denné svetlo a od radosti a prekvapenia mi poskakujú v hlave?
Idem ešte napísať mojej Láske, offline, za stolom v izbe, a potom zbalím kamaráta počítača a vyšlapem tie tri poschodia čo ma delia od internetu.
Do skorého videnia.
Llt

Pre Ericha

Dvojjazyčne. Lebo to bude čítať ešte niekto, niekto špeciálny, kto ale nevie po slovensky. A predsa mi rozumie. Niekedy tak dobre, ako ja sama nerozumiem.

Pre Ericha. Lebo mi najprv len napísal list. Lebo mi potom vložil do ruky plniace pero, k nemu kôpku papiera, a ... a to bolo všetko. Teraz píšem. Vďaka nemu znova píšem listy, a píšem dvojnásobne viac. Mám totiž v srdci nie jednu, ale dve reči.

Človek chce vyjadriť pocity a potrebuje na to nejakú reč. Hudbu, tanec, slová, všetkým prekladá pocity, predkladá ich ostatným.
Nemá reč ... a pomaly sa dusí.

Kedysi dávno, doma, na Slovensku, bola moja reč všade okolo a ja uprostred. V hudbe, v zbore, v básňach, príbehoch. V slovenčine. Tak prirodzená ako keď po nádychu príde výdych. Ja som nechala všetko doma a rozbehla sa za svojim snom. Nie preto, lebo sa nechcem vrátiť. Nie preto že by som už mala dosť...
Chcela som do Wiedne. To mesto ma volalo, zapustilo korienky v mojom srdci. Alebo tam vždy bolo, malé semienko, ktoré sa zrazu prebudilo?
Chcela som tak veľmi, že mi ani nebolo smutno za tým všetkým čo doma zostalo. Za rečou, mojou rečou. Rečou môjho srdca. Vlastne som si ani poriadne nevšimla, že niečo chýba. Nebolo kedy, stále sa niečo dialo, učilo, menilo ... Len občas, keď som na chvíľu zastala, ťažšie sa mi dýchalo.

Cudzia reč sa nevolá CUDZIA reč len tak zo srandy. Na začiatku je naozaj cudzia. A ešte aj dlho potom.
Už v hlave a ešte ďaleko od srdca .
Až kým, pred pár ... týždňami? Dňami? Hodinami? Nebolo to len teraz, pred pár minútami? Alebo už prešlo pár rokov? Kedy, a ako ... ?
Nie je viac cudzia, už je moja. Viem ju, cítim ju v sebe žiť, na jazyku, keď rozprávam, na končekoch prstov, keď píšem. V srdci, keď rozprávaš, keď píšeš... Cítim ju žiť. Tak jednoducho a zároveň tak hlboko vo mne. Slová, písmenká, prichádzajú samé a presne vedia svoje miesto.

V tvojom byte
za tvojím stolom
píšem tvojou ceruzkou
na tvoj papier
a vyjedám tvoju Nutelu ;-)
Aj ten list je pre teba
ale
nie v tvojej reči.
Už nie je tvoja.
Nie len tvoja.
Aj moja.
Daroval si mi ju
v prvej básni
v prvom liste.
Vďaka

Mám ťa rada.

Pre Ericha



Zweisprachig. Weil es noch jemand besonderer lesen wird, der aber kein Slowakisch spricht. Und trotzdem versteht er mich. Manchmal so gut, wie gut ich mich selbst nicht verstehe.

Für Erich. Weil er mir zuerst ein Brief geschrieben hat. Weil er mir dann ein Füllfeder in die Hand gelegt, und ein Stoß Papier geschenkt hat, und ... und das war's. Jetzt schreibe ich. Dank ihm schreibe ich wieder Briefe, und ich schreibe doppelt so viel, weil ich nicht nur eine, sondern zwei Sprachen im Herz habe.

Um die Gefühle auszudrücken, braucht man irgendeine Sprache. Ob Musik, Tanz, Bilder, oder Wörter, jedes davon spricht über Gefühle, vermittelt sie weiter. Wenn die Sprache nicht da ist ... erstickt der Mensch langsam ;-)

Lange Zeit her, noch zu Hause in der Slowakei, war meine Sprache überall und ich war mittendrin. Musik im Chor, Gedichte, Geschichten. Auf Slowakisch. So natürlich wie das Ausatmen nach dem Einatmen. Dann habe ich das alles hintergelassen um meinem Traum nachzugehen. Hintergelassen, aber nicht für immer, nicht weil ich schon genug hätte...
Ich wollte nach Wien. Die Stadt hat mich gerufen, hat sich langsam in mein Herz eingewurzelt. Oder vielleicht war sie schon immer da, kleiner Keim, und ist zur richtigen Zeit aufgewacht? Ich wollte so sehr hin, dass es damals gar nicht wehgetan hat, alles zu Hause zu lassen. Die Sprache auch, Muttersprache, Sprache des Herzens. Ich habe es eigentlich fast nicht bemerkt. Es gab doch so viel zu tun, zu lernen, zu sehen ... nur ab und zu, wenn ich kurz stehen blieb, konnte ich nicht richtig ausatmen.

Fremdsprache heisst nicht um sonst FREMDsprache. Am Anfang ist sie wirklich fremd.
Schon langsam im Kopf, aber vom Herz noch so weit weg.
Und dann, vor ein Paar ... Wochen? Tagen? Stunden? War es nicht gerade jetzt, ein Paar Minuten her? Oder sind schon Jahre vorbeigegangen? Wann, und wie, war's eigentlich?
Die Sprache ist nicht mehr fremd. Ich kann sie fühlen, spüren in mir, im Mund, wenn ich rede, in der Hand beim Schreiben. Im Herz wenn du schreibst, wenn du redest... Das Gefühl ist da. Es ist, einfach und gleichzeitig so tiefgehend. Die Wörter, die Buchstaben, sie kommen, und wissen genau wo ihr Platz ist.

Ich sitze in deiner Wohnung,
an deinem Tisch,
schreibe mit deinem Stift
auf dein Papier, und nasche dabei
deine Nutella ;-)
Der Brief ist für dich,
aber
die Sprache ist nicht mehr deine.
Nicht nur deine.
Es ist auch meine Sprache.
Du hast sie mir geschenkt
mit dem ersten Gedicht,
ersten Brief.
Danke

Hab' dich lieb.

Je mi trochu smutno

Prestane plyšový medvedík byť medvedíkom, keď deti prestanú byť deťmi?

Na Kettenbrückengasse sa pravidelne koná blšák. Predstavte si rady stánkov, stolov, krabíc, kartónov, niektorí rozložia svoje poklady priamo na zem na rozložené noviny. Hľadači pokladov sa prechádzajú, prehrabávajú, prehrýzajú, prekrikujú, až kým nenájdu to čo možno vôbec nehľadali, zaprášený keramický hrnček, strieborné náušnice, polorozpadnutú zbierku básní vyradenú z knižnice niekedy v roku 1930...
Ja som jeden z hľadačov, vždy keď mám možnosť a náladu a potrebnú výstroj (prachy a ostrý jazyk ;-). Dokážem hľadať celé hodiny, hoci nikdy neviem presne, čo. Kúsok histórie, možno nejasnú spomienku z minulého života? Všetky tie veci majú za sebou nejaký život. A práve čakajú na znovuzrodenie. Cítim sa trochu ako Bohyňa života a smrti, keď rozhodujem o ich ďalšom osude. Ale nikdy nemám pocit zodpovednosti za tie ktoré nechám čakať. Nikdy som nevedela čo sa s nimi ďalej stane.

Minulú sobotu som bola svedkom masovej vraždy. Po potulkách mestom sme zablúdili aj na blšák, teda na miesto kde pred pár hodinami BOL blšák. Našli sme už len zvyšky. Detské šaty na kopách potrhaných kníh, všade krabice plné zabudnutých (opustených) pokladov. Posledný súd... A supy. Všade. Trhali sa o najlepšie kúsky, rozhrabávali kopy, sliedili hladnými očami po ďalšej koristi.
Blšák skončil, a čo sa nepodarilo predať alebo vymeniť, bolo nechané napospas vlnám anonymnej masy. More ľudí bralo všetko čo bolo ešte ako tak použiteľné. Myslela som na vojnové obete. Mŕtvym už nebude nič chýbať. Ale kto tu bol mŕtvy?

Najviac bolel pohľad na knihy... Toľko slov nazmar! Toľko strán umlčaných! Chcela som sa modliť, pošepky. Ale nebolo kedy, a hlavne nebolo kde. Autopluhy zhŕňali všetko na veľkú kopu, ktorú pazúry žeriava prekladali na korbu pohrebného - pardon, smetiarskeho auta. A ešte aj tam sa prehrabávali tie najodvážnejšie supy, a snažili sa uchmatnúť posledné sústa.

Pozorovala som. Najprv z diaľky. Najprv len pozorovala. Potom bližšie, potom pomedzi haldy nechcených... a uprostred bojiska som si kľakla a vzala do rúk plyšového macíka. Bol špinavý, ufúľaný, ale usmieval sa akoby prežil veľa krásneho. A od tej chvíle bol môj. Ešte sme stihli zachrániť niekoľko (málo!) kníh, krásne viazaných, krásne napísaných, ktoré sa krásne čítajú, jeden maličký hrnček a jeden zošítok spomienok. Na prvej strane meno, na ďalších stále znova slovo "nezabudni". Mám podobný, vraví "nezabudni na tých s ktorými si osem rokov bránila svoje dobro pred učiteľmi" ( Motto: Učitelia chceli len naše dobro, ale my sme si ho za tých osem rokov nedali vziať!)
Viac sme nestihli, pazúry všetko zhrabli a odniesli mimo náš dosah. Zostalo len trochu smútku, a keď teraz píšem, pozerá na mňa spoza písmeniek, na monitore aj na stránkach takmer umlčaných kníh. Len macík sa usmieva. Už je čistý a má svoje miesto, v mojej izbe aj v mojich spomienkach. A stále je macíkom, aj keď deti ktoré s ním vyrastali už zrejme dávno nie sú deťmi. Možno len niekde vnútri, v každom z nás, plače dieťa keď vidí umierať príbehy a plyšových macíkov.

(Fotky mám, zase na mobile, zase to potrvá. Ale budú. Aj macík je odfotený)

FREE HUG



Dnešný deň vyzeral beznádejne. Takmer o ničom. Ale vďaka pár bláznom, ktorí sa nevzdali šedej oblohe a mokrým chodníkom bol nakoniec celkom pekný. Dostala som objatie.
And it made my day.
Vystúpila som z električky pri Uni, a automaticky som zamierila ku schodom vedúcim z podzemného levelu do toho nadzemného (električky jazdia vo Wiedni aj pod zemou, vlastne celá mestská doprava je niekoľkoúrovňová:-). Vždy tam postávajú nejakí predavači novín, nejakí bezdomovci a nejakí letákorozdávači. Teraz ale bolo niečo inak. Ľudia sa usmievali, niektorí pre seba, niektorí na seba. A keď som uvidela dôvod úsmevov, pridala som sa k nim. V dave stálo dievča, zrejme študentka, a vysoko nad hlavou držala z kartónu vyrobenú tabuľu.
FREE HUG / GRATIS UMARMUNG

Objatie zadarmo.

Bola som si po jedno. Potom som sa vrátila a spravila fotku. (Keď prídem na to ako ju dostať z mobilu do PC, bude aj tu). A keď som odchádzala, usmievala som sa. Bol to najžiarivejší okamih dnešného dňa.
Pred Uni stáli ďalší dvaja "záchranci dňa". A všetci čo od nich odchádzali, mali ten žiarivý, dojatý úsmev. Zvyknutí na princíp niečo za niečo, šokovaní jeho narušením.

Študenti sú naozaj zvyknutí dostávať rôzne veci, od reklamných letákov a kľúčeniek až po grátis výtlačok dnešných novín. Všetko za účelom reklamy, získania nových zákazníkov. A každý kto robí reklamu, má za ňu zaplatené.
Čo majú tí blázni z toho keď rozdávajú objatia?
Čo tak lepší svet? Dobro sa správa podľa princípu RRR - Radosť Rozdávaním Rastie. A keď niekto nemá vôbec náladu rozdávať radosť, lebo práve žiadnu nemá, môže sa to zmeniť, keď zrazu nejakú dostane. Ako napríklad objatie a úsmev, a slová pekný deň. Je to náklad ktorý príjemne hreje na duši, a ešte viac, keď sa odovzdá ďalej.
Keď sa mesto usmieva, svet sa stáva lepším.
Dnes som to videla. And it made my day.

Edin

Ponúkla som priateľstvo jednému človeku. A on ho odmietol. Z princípu.

Priateľstvo medzi mužom a ženou ... taká vec neexistuje.

Samozrejme že existuje! Všade okolo! Čo sa musí stať aby niekto prestal veriť na priateľstvo? Alebo pozná sám seba a vie že on takého priateľstva nie je schopný? Prečo potom to zovšeobecnenie? Od neho som odpovede nedostala. Len som ostala sklamaná, dokonca trochu šoknutá z toho, že som otvorila dvere svojho sveta niekomu kto neverí....neverí na priateľstvo...

Možno by som sa tým nemala vôbec zaoberať a byť rada, že odmietol vstúpiť. Ale mrzí ma to. Mrzí ma, že niektoré pochopenia a poznania bolia. A ako bolí byť nepochopená. A ako veľmi bolí nechápať.

Máš priateľa, nemala by si sa priateliť s inými mužmi. Moja baba by to nesmela.

ČO? Pomyslela som si, ako dobre že nemáš priateľku. Chúďa dievča. Nájdi si takú ako ty. Takú čo neverí, alebo takú čo bezvýhradne verí tebe, bez otázok a myšlienkových pochodov. Iná ti pri prvej príležitosti zdrhne. K niekomu kto verí na priateľstvo ľudí, mužov a žien, mladých a strarých, bielych a čiernych.... Možno ti otvorí oči. A možno ich zavrieš ešte pevnejšie. Ak zmeníš názor, zaklop. Ak sa otvoríš, otvorím...


Mojim priateľom : MÁM VÁS RADA!!!!!!

Rozlúčka v splne


Je spln. Krásny čas na zmeny. Niektoré kapitoly života neprežijú jeden rok. Dvanásť splnov.

Včera som dala zbohom baru. Konečne. Teraz to vyzerá že som chronický vymetač barov. Nie som. Ja som v bare pracovala. Teraz je to presne rok. A skončila som. Už žiadne čapovanie piva, už žiadne utieranie stolov, vzpieranie s debničkami , žiadne konverzácie s napitými zákazníkmi a predstieraný záujem. Na začiatku to bolo dobrodružstvo s riadnou dávkou stresu. Ku koncu ma takmer udusil cigaretový dym.

"Musíš sa baviť so zákazníkmi, nech viac pijú a viac platia."
Už nemusím.

"Keď ťa pozývajú, nemôžeš odmietnuť. To sú prachy. Moje prachy. Ako to myslíš že nepiješ?!"
Tak že nepijem. Bodka. Koniec. Konečne.

Ľudia chodia do barov a reštaurácií, nechajú sa obsluhovať, čakajú služby, veď platia. Ale mnohí zabúdajú, že čašníčky a čašníci sú tiež ľudia. A to bolí. Z druhej strany sa ten jasný obraz pokriví. Nie som tá, čo vchádza do baru, ale tá čo vraví "Dobrý deň". Nie som tá čo čaká na drink, ale tá čo ho prinesie. Neplatím, ale účtujem. A jasný obraz sa mení na 3D.

Zotmie sa. Prichádzajú ďalší, iní, a namiesto ovocného džúsu pijú vodku s RedBullom. Namiesto slečna na mňa volajú "hej ty" a "bábika" a mne je občas na zvracanie a občas do plaču. Ale sú to prachy. Dym z cigariet sa vlní v tlmenom svetle lámp a hluk sa násobí počtom prázdnych pohárov. Počítam minúty do záverečnej, aj keď to nemá zmysel. "Kým pijú, nalievaj. Hoci aj do piatej. To sú moje prachy." Šéf je šéf. A ľudia na barových stoličkách stále otravnejší. Entý krát tá istá veta, tie isté problémy, ten istý drink. Psycho.

Odkedy som poprvýkrát stála za barom, na druhej strane, obdivujem všetkých, ktorí tam stoja. Možno je to pre nich vysnívaný job. Možno ich to baví. Možno je to pre nich zábava. Pre mňa nie. Želám veľa zábavy.

A možno je to jediný spôsob ako si zarobiť na život. Možno dočasné riešenie. Možno zlý sen. Chápem. Želám skoré prebudenie.

A tí, ktorí ste na druhej strane nikdy nestáli, prosím nezabúdajte, že tí ktorí vás obsluhujú, nie sú sluhovia. Sú to ľudia, správajte sa k nim tak.

Pieseň sídliskových veľrýb

V poslednom čase som málo doma. Je to ďaleko a nakrátko. Víkend je málo. Ale keď už som doma, tak naplno. Vychutnávam každý detail, každé odomknutie dverí, každú omrvinku na podlahe, každý škrabanec od nášho mačiatka... A počúvam zvuky. Sú také iné, iné ako večný hukot môjho milovaného veľkomesta, iné ako tlkot konských kopýt a hrkot fiakrov, iné ako ozveny v kilometrovej stanici metra.
Každé mesto ma svoje zvuky. Svoju hudbu, pieseň ktorú si bez prestania spieva, niekedy na plné hrdlo, niekedy len v brumende. Tí čo v meste žijú, sú k nej hluchí. Nepočujú rytmus, uniká im melódia. Ale ja som málo doma. A keď prídem, počúvam pieseň svojho mesta. Zakaždým v nej nájdem nové tóny, a znovuobjavím tie staré, nostalgicky známe. A keď som bola doma naposledy, začula som spievať veľryby. Nie, nie je to pri mori. Ani v zoo veľrbyby nemáme. Len sídlisko sa volá trochu mokro - Zapotôčky. Tieto veľryby boli sídliskové. Ťazké, hlučné, neforemné, s plnými bruchami. Otvorili ústa, najedli sa, niečo aj vypľuli a plávali ďalej dňom. A spievali. Spievali keď sa stretávali s menšími rybami, keď sa zastavovali aby sa nakŕmili, alebo keď čakali na uvoľnenie cesty. Keď ich spievalo viac, znelo to presne ako z prírodopisných filmov. Nahrávky spod hladiny mesta. Mestské veľryby s bruchami plnými Jonášov. A Márii a Martinov a Filipov a ... doplňte si koho chcete.
Je zvláštne, že človek musí odísť a vrátiť sa, aby uvidel a začul to čo bolo zakryté každodennosťou.

Čaj s mliekom

Sedím na intráku s notebookom na kolenách, v hrnčeku čaj s mliekom, a mám prvú písmenkovú krízu :-/
Človek píše, píše rád, píše veľa, potom sa vyberie do sveta, dlhšie nič nepíše a ešte neskôr si založí blog a hneď pri názve má problem niečo schopné vymyslieť... Na gympli nás naša pani slovenčinárka učila, že nadpis je najlepšie vymýšľať až na konci, keď už je literárne dielko hotové. Potom je ľahšie ušiť mu nadpis na telo. Túto zásadu obchádzam a píšem čo mám práve na jazyku ;-) Koniec krátkej úvahy po polhodinovom lámani hlavy nad nadpisom.
Chcela som napísať niečo o sebe, úvod do problematiky mojej osoby. A nie je to také ľahké. O mne by mali písať iní ľudia, aby to bolo aspoň do určitej miery realistické. Ale keĎze teraz tu iných ľudí nemám budem písať sama a budete mi musiet veriť :-F
Písmenková kríza vyriešená, nastupuje kríza identity. Kto som? Čo robím? Som baba čo sa rozhodla ísť za svojím snom. Áno, žijem svoj sen. Nie je ružový, skôr podľa počasia a momentálnej finančnej situácie, ale je môj. Snívala som o milovanom meste, o nezávislosti, o zaujímavej škole, o láske, nových priateľstvách, odhalených tajomstvách ... teraz sedím na intráku v mojej Wiedni, na kolenách notebook, v hrnčeku čaj s mliekom a pomaly obnovujem priateľstvo s písmenkami. Študujem a popri tom makám, respektíve makám a popri tom študujem. Ako kedy. Zvyšok času patrí pohode. Mojej Láske, uz rok a pol mojej:-) Nedavno objavenej vášni, tancu. Dávno objavenej vášni, hudbe. Knihám. Spánku. Cestovaniu. Mojim rodičom a bráškovi. Sem tam upratovaniu a vareniu. A odteraz aj pismenkám, ďalšej vášni, ktorá takmer zahynula...

There are forty-six doors in this house, and forty-six Mabs...

Dancer, student, traveler, survivor, dreamer, performer ...


Powered by Blogger.