Ľahšie?


Keby som sa starala len o seba, keby som chodila po svete so slúchatkami v ušiach, keby som nepozerala okolo seba, keby som nevidela ostatných ľudí, nepočúvala ostatných ľudí, keby som nesledovala správy zo sveta, keby som nečítala vedecké prognózy, keby som nehľadala svoj vlastný štýl, keby som si nevpletala kvety a pierka do vlasov, keby som sa neozývala keď sa ma nepýtajú, keby som sa neozývala keď sa ma pýtajú, keby som sa nepýtala, keby som nehľadala priateľov s otvoreným srdcom, keby som necítila smútok ani radosť ani lásku, keby som netušila súvislosti, keby som nečítala knihy, keby som netancovala bosá po lúke, keby som nespievala s vtákmi, keby som nepočúvala odlišnú hudbu, keby som nepozerala celú noc na Lunu v splne, keby som nezbierala liečivé bylinky, keby som nepoznala silu lásky, keby som necítila rytmus života, keby som nepísala básne a listy, keby som ich nedostávala, keby som nespávala v hojdacej sieti, keby som nenosila rozpustené vlasy a široké sukne, keby som večer nezapaľovala sviečky a vonné tyčinky, keby ma nezaujímali dotyky a vône, keby som nehľadala svoju cestu, keby som nekreslila na špinavé okná, keby som sa nepokúšala zmeniť svet ...

... bol by môj život ľahší?

Do biela

Začalo mi biele obdobie. Obliekam sa do bieleho, slnečné svetlo je biele, biele stránky kníh nepríjemne ťahajú oči keď sa na terase snažím čítať. Na hlave mám bielu šatku, aj pokožku mám (ešte) bielu. A opaľovací krém je tiež biely. Biela je najpraktickejšia farba na leto.
Podľa kalendára je jar, ale ja už mám leto! Som zvedavá či aj jeseň príde skorej ako obvykle. Ak sa budú ročné obdobia ďalej takto posúvať, o nejaký čas budeme mať nový rok zarovno s druidmi. Čo zase nebude až také zlé...
Biela la la la ...

Na dobrú noc...



Spi...
Pošlem ti svojho anjela.
Donesie v dlaniach kúsok mojho dychu
a fúkne ti ho do vlasov,
aby sa ti krajšie zaspávalo...

Písať ako Krasko

Čo píšeš, nech je jasné slnečný sťa lúč,
veselé jako chasník pri tanci,

nech leje balzam v srdce boľavé
a v chorú dušu úľavu a mier,

alebo nech je smutné jako chorál kresťana
a trúchle jako mokrý hrob,

nech duní jako zvony na poplach,
keď horia rodné chalupy,

a búri jakopochod utlačených na ulici,
keď deti doma chleba nemajú,

no nikdy to, čo necítiš,
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo,

obchádzaj krasomluvu jako mor
a vyhoď z textu slovo jalové,

nech hudbou zneje každý malý verš,
obrazom blýska každé slovíčko-

a nezabúdaj, náznak tajomna
že tisícimi tónmi znie

a v každej duši zobúdza jej pieseň stajenú:
až všetko totokrásnom posvätíš-

tak dôjdeš ta, kam ja som nedošiel.

(Ivan Krasko : Poetika starej lyriky)


A little bit of....

... čaju, ktorého vôňa sa mi vkráda do snov a vraví, že raňajky už sú na stole a ty čakáš len na mňa,

... pohladenia, ľahúčko a pomaly, pokojne, akoby si chcel povedať " Spi ďalej, nenechaj sa rušiť..." a ja chcem ešte spať, ale nedokážem skryť úsmev na perách, som prezradená, a ty ma spať nenecháš,

... ranných slovíčok, hovoríš "Dobré ráno" a ja neodpoviem, alebo predsa, ale nie slovami, chcem ťa najprv pobozkať, objať, dýchať, a až potom, až keď sa uistím, že si to jediné skutočné z môjho sna, že si skutočne tu, mám dobré ráno,

... slnka cez otvorené okno, keď sa konečne odhodlám vstať, a všetko je také jasné že to bolí v očiach a nemôžem ich otvoriť, potom prídeš ty a zaplníš celé moje zorné pole, vidím len siluetu, viem že si to ty, naťahujem sa, ako mačky na slnku, ty si moje slnko, pozeráš sa na mňa a žiariš, zatiaľ čo ja prebúdzam svoje telo, vnímam kúsok po kúsku radosť z prebúdzania, poď ku mne, moje prsty sa ešte chcú hrať v tvojich vlasoch, máme kopu času,

... Teba, stále znova, stále málo, nikdy dosť, celý deň, bozky na končeky prstov, jeden na špičku nosa, dva na privreté oči, tri na pery, nekonečno po celom tele, a čas zostáva stáť, ťažko sa mu dýcha, chveje sa, čaká, snaží sa niečoho zachytiť, ale všetko okolo je mäkké, neurčité, dívaj sa na mňa, chcem ti vidieť do očí, chcem vidieť tvoju dušu, keď ten nahromadený zastavený čas exploduje, s nami uprostred, roztrieštených na tisíce nežných lupienkov, pomiešaných, žiadne myšlienky, až kým čas nezačne znova pulzovať, riadiac sa tlkotom tvojho srdca,

... túžby, spomienok, čokolády a horúceho čaju, zabudnuté tričko ešte vonia tebou, aj ja ešte voniam tebou, ešte ťa cítim, ale ja nie som zabudnutá, som stále tu a čakám na teba, kým budeš znova tu, musím ti predsa vrátiť to tričko, a nabrať si ďalšie spomienky, na nás, na slnečné tiene v tvojej tvári, na kvety v mojich vlasoch, na bozky,

A little bit of me in a whole world of You...








... schwarzen Tee, dessen Geruch sich in meine Träume einschleicht und mir sagt, dass das Frühstuck schon auf dem Tisch steht und du wartest nur auf mich,

... Streicheln, leicht und langsam, ganz ruhig, als ob du sagen wolltest "Schlaf nur weiter, lass dich nicht stören...", und ich will noch schlafen, aber das Lächeln auf meinen Lippen will sich nicht verstecken, und ich bin verraten, und du nicht mehr so ruhig,

... Morgengesprächen, du sagst "Guten Morgen" und ich antworte nicht, oder doch, aber nicht mit Worten, ich will dich gleich küssen, umarmen, einatmen, bis ich ganz wach werde, und erst dann, erst nachdem ich mich überzeuge, dass du das einzige wahre aus meinem Traum bist, da bist, heisst es guter Morgen für mich,

... Sonne durch das Fenster, wenn ich mich endlich zum Aufstehen bringe, und alles so hell ist dass es weh tut wenn ich meine Augen aufmache, und dann kommst du und füllst mein ganzes Sichtfeld aus, eigentlich nur deine Silhouette, ich weiss aber du bist es, und wie die Katzen sich in der Sonne strecken, bist du die Sonne für mich, siehst mich an und strahlst während ich mein Körper wieder wahrnehme, jedes Stück dehne, Vergnügen beim Aufwachen, komm zu mir, meine Finger wollen noch in deinen Haaren herumspielen, wir haben genug Zeit,

... Dich, immer wieder und nie genug, ganzen Tag, Küsse auf deine Fingerspitzen, und eins für die Nasenspitze, zwei für die Augenlider, drei für die Lippen, unendlich viele für deine Haut, und die Zeit bleibt stehen, atmet schwer, zittert, voll Erwartung, will sich festhalten, nur alles rundherum ist weich, schau mich an, ich will deine Augen sehen, ich will deine Seele durch deine Augen sehen, wenn die angehaltene Zeit explodiert, mit uns mittendrin, und wir zerschmettert in tausende kleine Blumenblätter schweben sanft, vermischt in der Luft, keine Gedanken, erst wenn die Zeit langsam wieder zu pulsieren beginnt, sich nach deinen Herzschlägen richtend,

... Sehnsucht, Erinnerungen, Schokolade und Tee, vergessenes T-Shirt riecht noch nach dir, ich rieche noch nach dir, ich bin aber nicht vergessen, bin immer da, und warte bis du wieder da bist, ich muss dir ja das T-Shirt zurückgeben, und mir neue Errinerungen zulegen, an uns, an die Sonne in deinem Gesicht, Blumen in meinen Haaren, ein Haufen Küsse,

A little bit of me in a whole world of You...


Každý deň (ak ho práve netrávim ničnerobením), nájdem cestou niečo, čo by som si rada priniesla domov. Bláznivo pestrofarebný kvetináčik, knižku z antikvariátu o živote a smrti čarodejníc v stredoveku, svietnik zo starého striebra, ...Ale keby som si niečo z toho naozaj doniesla, skončilo by to na poličke, v šuflíku, alebo v škatuli pod posteľou.
Nie som doma. Stále mám nevybalené veci v krabiciach pod posteľou, akoby som sa každú chvíľu mala znova sťahovať. A ja sa sťahovať budem. Tak dlho kým nebudem konečne doma. U mňa doma.
Teraz sedím u E., v hojdacej sieti, a píšem do notesu. On je doma. Je to vidieť, je to cítiť. Všade nejaké výpovede o človeku, o živote, o priateľstvách a láskach, o duši. Vidím aké to je doma.
Ja bývam na intráku, s cudzím človekom na izbe. Mám prenajatú posteľ, dve skrine, stôl pod oknom a kus steny. V poličkách v dvoch radoch nedôstojne natlačené knihy, v kopách oblečenie, v krabiciach a krabičkách spomienky. Úplne natesno, úplne potichu. Na stene mám pár plagátov, aspoň závan niečoho známeho, niečoho ako doma. A zopár kúskov svojho súkromia, fotky svojej duše, nalepené na doske stola a v kúte pri posteli, tak že ich nikto iný nevidí. A ostatné skryté, zabalené, čakajú, kým to bude stáť za to, kým budem konečne naozaj bývať a vybalím všetky krabice.
Teraz len prespávam. Už rok a pol prespávam alebo sa túlam. Po meste, po internete, po škole, po myšlienkach, po melódiách, po písmenkách... a v poslednej dobe, keď nespím a netúlam sa, utečiem tam, kde mám najbližšie k tomu, byť doma. Doma u E. A je to tak trochu aj môj domov. Ochranný silový plášť, energetická guľa v tom cudzom svete, ktorý nepochopiteľne milujem a občas nenávidím. Dostala som kľúč. Úžasnú dôveru. Kľúč od bytu, a tým zároveň aj od srdca, univerzálny kľúč na otváranie okien do duše.
Doma nie je miesto. Doma sú ľudia. Rodina, priatelia, lásky, ... v spomienkach aj v súčasnosti.
Chcem byť doma, mať domov, kde budem sama so sebou, a kam vpustím len tých ktorých ja sama chcem. Kde zavriem dvere keď budem chcieť byť sama, a namaľujem na stenu obrovské žiarové slnko a na strop hviezdnu oblohu, lebo o tom snívam už niekoľko rokov. A všade rozvešiam obrázky môjho srdca a fotky mojej duše.
Bez strachu, že ich niekto cudzí vypozerá do stratena.

Písať ako... ?

Chcela som písať ako niekto iný. Ako Shakespeare. Ako Krasko. Alebo Válek. Alebo Nohavica. A vždy som skončila pri tom svojom.
Skúšala som zmeniť písmo. Písať ako spolužiačka Vladka v prvej triede. Jej zošity vždy viseli na nástenke ako príklad pre ostatných. Celkom by ma zaujímalo ako píše teraz... Alebo ako Maťka, tak energicky, rýchlo a pritom pekne, čitateľne, priam profesionálne, stačilo len zavrieť oči, a z Maťky bola slávna žurnalistka pri interview s nejakou veľmi dôležitou kapacitou, a tým svojím písmom si robila poznámky do bloku...
Ako moja maminka, tak úplne inak ako ja, iný sklon, iné tvary písmenok, trochu uponáhľané, trochu rozmarné. Už dlho som nečítala nič písané jej rukou...
A ocko? Že vraj píšeme podobne. Ťažko sa to číta :-) No neviem, ja po sebe čítam celkom v pohode. A po ňom tiež. A tiež už dávno nič...
Ani neviem ako píše môj brácho. Pamätám si ako písal. Odvtedy sa zmenilo toľko, on sa tak zmenil, že si netrúfam hádať. Ale napísal list. Tak uvidím...
A píšem stále len tak ako ja. Inak to nie je ono. Páči sa mi ako píšu iní, keď to píšu oni a práve preto že to píšu oni. A ja píšem tak ako sa mi páči keď píšem ja.
A teraz dopíšem, čaká ma Treffen s tancujúcimi kamoškami. Tentoraz bez tanca, ale s kopou jedla a čaju, a veľa veľa dobrej nálady.
Dopísania...

Dnes večer (ten včerajší;-)

Dnes večer som strávila s dvoma kamoškami a kopou srandy. Cestou domov, unavená a vybláznená, už tak trochu v polospánku, som sledovala nočné mesto cez okno metra. Domy sa mihali, striedali ulice, cesty, zastávky... a nad tým všetkým úplne mimo a bez pohybu - Luna. Ako kyvadlo na šnúrke, zastavené rukou hypnotizéra.
Naozaj ma zhypnotizovala. Hľadela som na ňu až kým sa nestratila za strechami domov a mňa už bolel krk od toho pozerania sa hore.
Doma som otvorila okno a bola tam. Je tam každú noc. Šepká mi čo dnes videla, a ja šepkám jej čo sa stalo kým spala. A potom píšem. Aj teraz.
Ešte párkrát poskočím, vyteším sa z novej lampy, zapálim sviečku a zasnívam sa. Potom vezmem pero (krásne, plniace, maličké ale statočné, prišlo ku mne len nedávno a spoznávame sa pomaly, ale zatiaľ nám to klape) a spolu napíšeme list. Alebo báseň. Najlepšie list v básni.
Sviečka dohorí, pôjdem spať.

Dnes ráno

Dnes ráno výnimočne pijem bylinkový čaj namiesto čierneho. Bol tu ujo opravár-elektrikár a opravil nám izbu. Presvedčil umývadlo aby zase odtekalo. Namontoval novú sprchu. Vymenil lampu do ktorej som si neustále trieskala hlavu, lebo visela stále nižšie. Nová je tak vysoko že sa nebuchnem aj keď vyskočím.
Dnes ráno výnimočne píšem. Vonku je jasno, aj keď slnko má nepriehľadný závoj trošku zamračenej oblohy. Asi tu zostalo niečo z noci. Alebo sa písmenká už neboja vyjsť na denné svetlo a od radosti a prekvapenia mi poskakujú v hlave?
Idem ešte napísať mojej Láske, offline, za stolom v izbe, a potom zbalím kamaráta počítača a vyšlapem tie tri poschodia čo ma delia od internetu.
Do skorého videnia.
Llt

Pre Ericha

Dvojjazyčne. Lebo to bude čítať ešte niekto, niekto špeciálny, kto ale nevie po slovensky. A predsa mi rozumie. Niekedy tak dobre, ako ja sama nerozumiem.

Pre Ericha. Lebo mi najprv len napísal list. Lebo mi potom vložil do ruky plniace pero, k nemu kôpku papiera, a ... a to bolo všetko. Teraz píšem. Vďaka nemu znova píšem listy, a píšem dvojnásobne viac. Mám totiž v srdci nie jednu, ale dve reči.

Človek chce vyjadriť pocity a potrebuje na to nejakú reč. Hudbu, tanec, slová, všetkým prekladá pocity, predkladá ich ostatným.
Nemá reč ... a pomaly sa dusí.

Kedysi dávno, doma, na Slovensku, bola moja reč všade okolo a ja uprostred. V hudbe, v zbore, v básňach, príbehoch. V slovenčine. Tak prirodzená ako keď po nádychu príde výdych. Ja som nechala všetko doma a rozbehla sa za svojim snom. Nie preto, lebo sa nechcem vrátiť. Nie preto že by som už mala dosť...
Chcela som do Wiedne. To mesto ma volalo, zapustilo korienky v mojom srdci. Alebo tam vždy bolo, malé semienko, ktoré sa zrazu prebudilo?
Chcela som tak veľmi, že mi ani nebolo smutno za tým všetkým čo doma zostalo. Za rečou, mojou rečou. Rečou môjho srdca. Vlastne som si ani poriadne nevšimla, že niečo chýba. Nebolo kedy, stále sa niečo dialo, učilo, menilo ... Len občas, keď som na chvíľu zastala, ťažšie sa mi dýchalo.

Cudzia reč sa nevolá CUDZIA reč len tak zo srandy. Na začiatku je naozaj cudzia. A ešte aj dlho potom.
Už v hlave a ešte ďaleko od srdca .
Až kým, pred pár ... týždňami? Dňami? Hodinami? Nebolo to len teraz, pred pár minútami? Alebo už prešlo pár rokov? Kedy, a ako ... ?
Nie je viac cudzia, už je moja. Viem ju, cítim ju v sebe žiť, na jazyku, keď rozprávam, na končekoch prstov, keď píšem. V srdci, keď rozprávaš, keď píšeš... Cítim ju žiť. Tak jednoducho a zároveň tak hlboko vo mne. Slová, písmenká, prichádzajú samé a presne vedia svoje miesto.

V tvojom byte
za tvojím stolom
píšem tvojou ceruzkou
na tvoj papier
a vyjedám tvoju Nutelu ;-)
Aj ten list je pre teba
ale
nie v tvojej reči.
Už nie je tvoja.
Nie len tvoja.
Aj moja.
Daroval si mi ju
v prvej básni
v prvom liste.
Vďaka

Mám ťa rada.

Pre Ericha



Zweisprachig. Weil es noch jemand besonderer lesen wird, der aber kein Slowakisch spricht. Und trotzdem versteht er mich. Manchmal so gut, wie gut ich mich selbst nicht verstehe.

Für Erich. Weil er mir zuerst ein Brief geschrieben hat. Weil er mir dann ein Füllfeder in die Hand gelegt, und ein Stoß Papier geschenkt hat, und ... und das war's. Jetzt schreibe ich. Dank ihm schreibe ich wieder Briefe, und ich schreibe doppelt so viel, weil ich nicht nur eine, sondern zwei Sprachen im Herz habe.

Um die Gefühle auszudrücken, braucht man irgendeine Sprache. Ob Musik, Tanz, Bilder, oder Wörter, jedes davon spricht über Gefühle, vermittelt sie weiter. Wenn die Sprache nicht da ist ... erstickt der Mensch langsam ;-)

Lange Zeit her, noch zu Hause in der Slowakei, war meine Sprache überall und ich war mittendrin. Musik im Chor, Gedichte, Geschichten. Auf Slowakisch. So natürlich wie das Ausatmen nach dem Einatmen. Dann habe ich das alles hintergelassen um meinem Traum nachzugehen. Hintergelassen, aber nicht für immer, nicht weil ich schon genug hätte...
Ich wollte nach Wien. Die Stadt hat mich gerufen, hat sich langsam in mein Herz eingewurzelt. Oder vielleicht war sie schon immer da, kleiner Keim, und ist zur richtigen Zeit aufgewacht? Ich wollte so sehr hin, dass es damals gar nicht wehgetan hat, alles zu Hause zu lassen. Die Sprache auch, Muttersprache, Sprache des Herzens. Ich habe es eigentlich fast nicht bemerkt. Es gab doch so viel zu tun, zu lernen, zu sehen ... nur ab und zu, wenn ich kurz stehen blieb, konnte ich nicht richtig ausatmen.

Fremdsprache heisst nicht um sonst FREMDsprache. Am Anfang ist sie wirklich fremd.
Schon langsam im Kopf, aber vom Herz noch so weit weg.
Und dann, vor ein Paar ... Wochen? Tagen? Stunden? War es nicht gerade jetzt, ein Paar Minuten her? Oder sind schon Jahre vorbeigegangen? Wann, und wie, war's eigentlich?
Die Sprache ist nicht mehr fremd. Ich kann sie fühlen, spüren in mir, im Mund, wenn ich rede, in der Hand beim Schreiben. Im Herz wenn du schreibst, wenn du redest... Das Gefühl ist da. Es ist, einfach und gleichzeitig so tiefgehend. Die Wörter, die Buchstaben, sie kommen, und wissen genau wo ihr Platz ist.

Ich sitze in deiner Wohnung,
an deinem Tisch,
schreibe mit deinem Stift
auf dein Papier, und nasche dabei
deine Nutella ;-)
Der Brief ist für dich,
aber
die Sprache ist nicht mehr deine.
Nicht nur deine.
Es ist auch meine Sprache.
Du hast sie mir geschenkt
mit dem ersten Gedicht,
ersten Brief.
Danke

Hab' dich lieb.

Je mi trochu smutno

Prestane plyšový medvedík byť medvedíkom, keď deti prestanú byť deťmi?

Na Kettenbrückengasse sa pravidelne koná blšák. Predstavte si rady stánkov, stolov, krabíc, kartónov, niektorí rozložia svoje poklady priamo na zem na rozložené noviny. Hľadači pokladov sa prechádzajú, prehrabávajú, prehrýzajú, prekrikujú, až kým nenájdu to čo možno vôbec nehľadali, zaprášený keramický hrnček, strieborné náušnice, polorozpadnutú zbierku básní vyradenú z knižnice niekedy v roku 1930...
Ja som jeden z hľadačov, vždy keď mám možnosť a náladu a potrebnú výstroj (prachy a ostrý jazyk ;-). Dokážem hľadať celé hodiny, hoci nikdy neviem presne, čo. Kúsok histórie, možno nejasnú spomienku z minulého života? Všetky tie veci majú za sebou nejaký život. A práve čakajú na znovuzrodenie. Cítim sa trochu ako Bohyňa života a smrti, keď rozhodujem o ich ďalšom osude. Ale nikdy nemám pocit zodpovednosti za tie ktoré nechám čakať. Nikdy som nevedela čo sa s nimi ďalej stane.

Minulú sobotu som bola svedkom masovej vraždy. Po potulkách mestom sme zablúdili aj na blšák, teda na miesto kde pred pár hodinami BOL blšák. Našli sme už len zvyšky. Detské šaty na kopách potrhaných kníh, všade krabice plné zabudnutých (opustených) pokladov. Posledný súd... A supy. Všade. Trhali sa o najlepšie kúsky, rozhrabávali kopy, sliedili hladnými očami po ďalšej koristi.
Blšák skončil, a čo sa nepodarilo predať alebo vymeniť, bolo nechané napospas vlnám anonymnej masy. More ľudí bralo všetko čo bolo ešte ako tak použiteľné. Myslela som na vojnové obete. Mŕtvym už nebude nič chýbať. Ale kto tu bol mŕtvy?

Najviac bolel pohľad na knihy... Toľko slov nazmar! Toľko strán umlčaných! Chcela som sa modliť, pošepky. Ale nebolo kedy, a hlavne nebolo kde. Autopluhy zhŕňali všetko na veľkú kopu, ktorú pazúry žeriava prekladali na korbu pohrebného - pardon, smetiarskeho auta. A ešte aj tam sa prehrabávali tie najodvážnejšie supy, a snažili sa uchmatnúť posledné sústa.

Pozorovala som. Najprv z diaľky. Najprv len pozorovala. Potom bližšie, potom pomedzi haldy nechcených... a uprostred bojiska som si kľakla a vzala do rúk plyšového macíka. Bol špinavý, ufúľaný, ale usmieval sa akoby prežil veľa krásneho. A od tej chvíle bol môj. Ešte sme stihli zachrániť niekoľko (málo!) kníh, krásne viazaných, krásne napísaných, ktoré sa krásne čítajú, jeden maličký hrnček a jeden zošítok spomienok. Na prvej strane meno, na ďalších stále znova slovo "nezabudni". Mám podobný, vraví "nezabudni na tých s ktorými si osem rokov bránila svoje dobro pred učiteľmi" ( Motto: Učitelia chceli len naše dobro, ale my sme si ho za tých osem rokov nedali vziať!)
Viac sme nestihli, pazúry všetko zhrabli a odniesli mimo náš dosah. Zostalo len trochu smútku, a keď teraz píšem, pozerá na mňa spoza písmeniek, na monitore aj na stránkach takmer umlčaných kníh. Len macík sa usmieva. Už je čistý a má svoje miesto, v mojej izbe aj v mojich spomienkach. A stále je macíkom, aj keď deti ktoré s ním vyrastali už zrejme dávno nie sú deťmi. Možno len niekde vnútri, v každom z nás, plače dieťa keď vidí umierať príbehy a plyšových macíkov.

(Fotky mám, zase na mobile, zase to potrvá. Ale budú. Aj macík je odfotený)